Kniha o Eurolanche (2.)

Kniha o Eurolanche (2.)Eurolanche zverejňuje postupne celú knižku o svojej histórii na webe počas leta.

Fanúšikovský pravek a môj prvý Stanley Cup

„Prečo si sa stal fanúšikom Colorada Avalanche?“

Túto otázku počúvam roky. Či už od členov Eurolanche, alebo od európskych a amerických médií, ktoré so mnou za ten čas spravili viacero rozhovorov. Rovnakú otázku mávam aj ja na ostatných fanúšikov tímu z Denveru. Odpovede sa väčšinou zhodujú a môžeme ich zoradiť do niekoľkých kategórií.

„Hral som NHL 98, páčilo sa mi ich logo a Peter Forsberg na obale hry.“ „Začal som zbierať hokejové karty a vybral som si Colorado.“

„Sakic a Forsberg boli vtedy neskutoční, tak som im začal fandiť.“ „Sledoval som ešte Nordiques, lebo tam kedysi hrali bratia Šťastní.“

Často išlo o nič viac ako len o náhodu. V Európe je veľmi málo 
fanúšikov, ktorí boli priaznivcami Quebecu, nebodaj sledovali nejakým spôsobom ich výsledky a vydržali fandiť jednej organizácii až dodnes. Po prvé, vtedajšia technika neumožňovala Európanom sledovať NHL v takom rozsahu ako dnes. Po druhé, celý tzv. východný blok od Českej republiky, bývalej Nemeckej demokratickej republiky, cez Slovensko až po dnešné Rusko bol od zvyšku západného sveta odrezaný. Fyzicky, nekompromisnými hraničnými kontrolami, aj informačne – sledovať zahraničné spravodajstvo bolo zakázané. K obyvateľom východného bloku sa dostávala iba hŕstka informácií. Sem-tam sa v miestnych komunistických športových novinách objavili výsledky Quebecu Nordiques. Po slávnom úteku bratov Šťastných sa aj z tohto tímu (ich samých nevnímajúc) stala zakázaná téma. Preto je takmer nemožné v prípade európskych fanúšikov Colorada Avalanche hovoriť o akejsi tradícii a vytrvalosti, ktorá je príznačná skôr pre futbalové kluby.

V prípade vážneho záujmu o celé, farebné vydanie knihy vo formáte PDF píšte na eurolanche@eurolanche.comTlačená verzia je vypredaná.
 

Aj u mňa zohrala hlavnú rolu náhoda. Možno väčšia ako v predošlých príkladoch. Nevyrastal som v športovo založenej rodine. Áno, cez televízne obrazovky sa šport doma sledoval, ale tam to končilo. Časy, keď moja babka so svojimi oboma dcérami chodila na krasokorčuľovanie boli dávno preč,keď som sa v roku 1990 narodil.Takmer celých nasledujúcich prvých desať rokov môjho života ma šport moc nezaujímal. Až prišiel zlom, ktorý zásadne ovplyvnil môj život.

Písalo sa pravdepodobne leto 2000, keď ma mama pustila po prvýkrát samého ísť hrať sa von k neďalekému babkinmu paneláku. Spoznal som sa s rovesníkom, černochom. Nie že by ten dôraz na jeho farbu pleti mal pôsobiť rasisticky. V tom čase na Slovensku nežilo veľa ľudí s tmavou pokožkou. Spoločnosť bola divokejšia ako dnes. Pamätám si, že keď sa fanúšikovia miestneho futbalového tímu (Artmedia Petržalka) presúvali z ich domovov na štadión a späť, tento kamarát mal zakázané vychádzať, aby ako černoch nepripútal pozornosť futbalových chuligánov a skínov v jednom.

Nielenže som sa skamarátil s černošským chlapcom, ktorý bol v tej dobe pre spoločnosť raritou, ale dokonca to bol práve on, ktorý mi po prvýkrát povedal o Colorade Avalanche. Nespomínam si na veľa detailov. Je zvláštne, že na jednej strane som si vedomý, že som niečo prežil, no na strane druhej cítim, ako mi z hlavy pomaly vyprchávajú spomienky na ranné roky môjho života. Viem, že sa to muselo stať počas jedného z našich hokejových zápasov na betóne. Netuším, ako sa ku mne dostala hokejka a prečo som ju vtedy chcel. Asi som to bral ako prirodzenú súčasť športovania vonku, ale nad žiadnymi klubmi som sa dovtedy nezamýšľal. Krátka perlička: Najprv som držal hokejku naľavo ako pravák, čo je prirodzené. Hokejku som pravdepodobne zlomil, a preto mi dedo kúpil novú, s nápisom Dominator (odkaz na Dominika Hašeka). Tá sa držala napravo, čo by vyhovovalo skôr ľavákom. Nakoniec som sa naučil držať hokejku napravo a ostalo mi to dodnes. Píšem stále pravou, ale niečo dokážem napísať aj ľavou. Môže za to táto príhoda?

Spomínam si, že mi raz môj kamarát povedal o nejakom Colorade a hráčoch „SekikFosbegRoj“. Neviem, ako dlho mi trvalo, kým som sa naučil písať mená týchto hokejových legiend správne. A tak som sa v ten deň stal fanúšikom Colorada Avalanche.

Prvé dni po oboznámení sa s nejakým Coloradom som pátral po informáciách. Možností nebolo veľa. Slovo internet som vtedy nepoznal. Doma som počítač nemal, iba u babky a aj to bez online pripojenia a bez akýchkoľvek hier, len na potreby účtovníctva. Internet som začal používať až o dva roky neskôr, v roku 2002. Dovtedy sa moje sledovanie hokeja Colorada Avalanche a jeho spoznávanie obmedzilo na jediný možný zdroj – časopis ProHockey a teletexty slovenských televíznych kanálov.

Môj prvý ProHockey, ktorý vychádza od januára 1999 dodnes v troch jazykových mutáciách vo Švédsku, Fínsku, Česku a Slovensku, som dostal v októbri 1999. Bol to sprievodca na novú sezónu, čo ma pravdepodobne inšpirovalo začať hrať hokej na ulici. Tento časopis sa na ďalšie dlhé roky stal cenným zdrojom informácií, ktoré by som v dobe bez internetu márne hľadal niekde inde. Či už išlo o rozpisy celej sezóny, aktuálne zostavy, správy o prestupoch a zraneniach, predpovede odborníkov... Je až smiešne, že som sa v tom čase dokázal uspokojiť s mesačnou dávkou správ, ktoré v momente vydania už nemuseli byť aktuálne. Bola to iná doba a o rýchlych technológiách sa mi ani nesnívalo.

Najrýchlejším médiom mojich začiatkov fandenia Coloradu bol teletext. Pozná ho vôbec generácia narodená po roku 2000? Dodnes si spomínam na teletextové stránky slovenskej televízie Markíza. A to som ich neotvoril už dlhé, dlhé roky. 261 pre výsledky aktuálneho dňa, 262 pre tabuľky a 263 pre štatistiky. Na základe rozhovorov s ďalšími fanúšikmi viem, že na tieto stránky si presne rovnako spomína drvivá väčšina z nich.

Teletext bol jednoducho fenomén. Nikdy nezabudnem na pocit nervozity, keď som vstal ráno pred školou, zapol televízor, hneď prepol na teletext, zvolil si číslo 261 a čakal, kým sa stránka načíta. Pozor, nie je to ako dnes, že sa vám stránka ihneď otvorí. Vtedy všetko trvalo dlho, na všetko bol čas. A nebodaj, ak sa hralo veľa zápasov v jeden hrací deň, celá stránka 261 mala ďalšie podstránky, ktoré sa automaticky prepínali v určitých niekoľkosekundových intervaloch. Keď ste sa konečne dostali na stránku 261, mohlo sa stať, že ste boli na tretej z piatich podstránok a výsledok Colorada bol na druhej. Vtedy to trvalo celú večnosť, než ste mohli zistiť konečné skóre svojho obľúbeného tímu. Nervózny som bol preto každý hrací deň, respektíve ráno pred odchodom do školy.

Bol to čistý pravek. Znovu musím uviesť, že si presne nespomínam, ktorý zápas Colorada som na teletexte sledoval ako prvý. Marí sa mi, že súperom bol Washington Capitals a duel sa hral na jeho ľade pred ani nie 14-tisícovou kulisou. Podľa archívu sa vtedy písal 17. október 2000 a Colorado vyhralo 4:3 (vyhrávalo 2:0, prehrávalo 2:3, góly dali Tanguay, Hejduk, Sakic, Forsberg). Nemal som poňatia o tom, že Avs majú jeden z najlepších kádrov v NHL. Netušil som, kto všetko je na ich súpiske. Začínal som pomaly a iste. Všetky výsledky so strelcami gólov, a bez uvedenia autorov prihrávok, som si začal zapisovať do malého, jednoduchého zošita. Opätovne upozorňujem, že pre mňa bol internet stále neznámy pojem a neexistoval iný spôsob, ako sa dostať k starším výsledkom. Zápasy som si preto musel zapisovať hneď po odohraní každé ráno, aby sa nestalo, že by z teletextu zmizli skôr, keď sa pripravovali štatistiky pre ďalší hrací deň. Nanešťastie sa tento môj zošit, tento môj dôkaz o presnom dátume začiatku fandenia Coloradu, stratil. Párkrát som sa ho pokúšal hľadať, no neúspešne. Dodnes mám za jeho nájdenie vypísanú odmenu v podobe dresu Joe Sakica. Mal by pre mňa nevýčisliteľnú hodnotu. Pomôžete mi ho nájsť?

Sezóna 2000/01 bola zároveň pre mňa prvým školským rokom na gymnáziu v Bratislave. Debaty s rovesníkmi o športe moje fandenie ešte viac umocnili. Doťahovali sme sa, podpichovali, porovnávali sme si výsledky svojich obľúbených tímov a hráčov. Pravdepodobne aj vďaka tomu som Coloradu zostával verný naďalej, aj napriek tomu, že som stále nevidel žiadny jeho zápas, ani len zostrih. V tom čase sa uskutočnil aj môj prvý a posledný zúfalý pokus začať hrať ľadový hokej. Zobral som si pár mincí (ešte v slovenských korunách) a vybral sa do najbližšej telefónnej búdky (áno, vtedy ešte existovali). V telefónnom zozname som si vyhľadal telefónne číslo na HC Slovan Bratislava, najväčší hokejový tím z môjho mesta a zavolal som tam. Opýtal som sa, či berú nových, 10-ročných hráčov. Neviem, akú som dostal odpoveď a s kým som vôbec hovoril, ale viem, že mama nebola nadšená z môjho nápadu, pretože finančne by to neutiahla. Sen o profesionálnom hokejistovi, o ktorom by raz písal ProHockey sa tak veľmi rýchlo rozplynul.

Ďalšie mesiace pokračovalo moje poctivé zapisovanie výsledkov. Naučil som sa písať správne mená najväčších hviezd. Vyrobil som si preukazy s ich menami. O NHL som si postupne získaval aký-taký prehľad v obmedzených podmienkach. A potom to prišlo. Colorado Avalanche sa dostalo do finále Stanley Cupu 2001.

To boli nervy. Čakať každé ráno na načítanie teletextovej stránky. Akoby som sa díval na predĺženie siedmeho zápasu play-off. Colorado valcovalo, aj keď miestami si svoju cestu ku grálu zbytočne komplikovalo. Až sme sa dočkali rozhodujúceho siedmeho duelu. Dobre, neboli všetci na tom tak ako ja, keďže platené športové kanály v tom čase už vysielali zopár zápasov NHL vrátane finále (s prvými prenosmi v histórii prišla v mojom regióne Česká televízia v polovici 90. rokov a nevynechala vtedy ani súboj Avs s Floridou Panthers). Lenže my sme žiadne platené stanice nemali. Boli pre mňa nedosiahnuteľný a drahý produkt, na ktorý neboli peniaze. Preto ani siedmy zápas nevybočoval z môjho štandardu.

„Colorado vyhralo,“ oznámil mi môj otec niekedy po šiestej hodine ráno.

Pozrel som sa na neho rozospatý z poschodovej postele a opýtal sa ho, ako keby sa mi tomu nechcelo veriť: „Vyhrali Stanley Cup?“.

„Áno,“ znela jeho odpoveď.

Určite som bol veľmi šťastný, ale nie natoľko, ako by som bol o niekoľko rokov neskôr, alebo dnes, keď už mám toho za sebou viac. Išiel som sa ihneď presvedčiť na teletext, či je to pravda. Zelený, blikajúci nápis jasne oznamoval, kto vyhral pohár. O emotívnom predaní pohára z rúk Sakica Rayovi Bourqueovi som ešte istý čas nemal poňatia.

A tak sa skončila moja prvá sezóna pri Colorade Avalanche. Za krátko na to sa mi dostal do rúk ProHockey so Sakicom a Bourqueom na titulnej strane.Mám ho dodnes a má pre mňa veľkú hodnotu.Vnútri bol obojstranný plagát – fotka víťazov a záber na Raya. Môj prvý coloradský plagát. Dnes by som to nespravil, no vtedy som rozobral prednú obálku vydania, aby som si mohol vylepiť malý plagát Sakica z jej vnútornej strany. Celé číslo som tak znehodnotil. K nepoškodenému originálu som sa dostal až začiatkom roka 2017, kedy som si kúpil 10 kusov priamo z archívu redakcie ProHockey. Bol to zázrak, keď ich pre mňa našiel šéfredaktor Petr Novotný v 100 percentom stave. Akoby bol stále rok 2001.

Úspech prišiel síce veľmi skoro, ani som si ho nedokázal poriadne užiť, ale bol pravdepodobne veľkým dôvodom, prečo som ostal tomuto klubu verný ďalšie roky a sezóny.

Reklamná prestávka: Colorado prehralo, tak som ochorel

So spolužiakmi na gymnáziu sme sa často doťahovali a porovnávali výsledky svojich obľúbených tímov. Pocit ísť do školy v júni 2001 bol na nezaplatenie. Bohužiaľ, už nikdy viac sa nezopakoval. Náročné boli rána, keď Colorado vypadlo z play-off. Vtedy som zvykol „ochorieť“ a vynechať minimálne jeden deň školy. Je až zázrak, že mi to mama tolerovala a všetko bolo tak v oficiálnej rovine. Že by mi naozaj až tak verila? Nie som si istý, či som sa niekedy po vypadnutí z boja o Stanley Cup objavil v škole hneď v to ráno. Veľmi dobre si pamätám na jeden predčasný koniec v play-off. V to ráno som naozaj ochorel a bol som doma asi týždeň. Horúčka zo Stanley Cupu sa razom premenila na skutočnú horúčku.


Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
05/07/2018 - 14:00

Discussion

NHL on Nov 11, 2017: "Eurolanche is the world's largest Colorado Avalanche fan club."