Scott Parker: Rozhovor a stretnutie

Scott Parker: Rozhovor a stretnutieÚčastníci Eurolanche Invasion VI zažili jedno z najpamätnejších stretnutí, kedy mali príležitosť stretnúť a porozprávať sa s legendárnym Scottom Parkerom.

Fanúšik Colorada Avalanche, ktorý by nepoznal Scotta Parkera, neexistuje. Skvelý bitkár a srdciar, ktorý strávil v Denveri šesť sezón je mimo ľadu známy ako múdry a priateľský, no na ľade bol nekompromisný a skvelý bitkár. Priebeh Invasion IV ste mohli vo viacerých jazykoch sledovať na Eurolanche.com alebo na Invasion.Eurolanche.com. Pár mesiacov po našom návrate do Európy zostalo stretnutie so Scottom Parkerom jedným z najlepších nerozpovedaných príbehov. Až doteraz.

Účastníci Eurolanche Invasion IV sa so s Scottom stretli v jeho holičstve Lucky 27 Social Club v mestečku Castle Rock iba zopár kilometrov od Denveru. Akonáhle sme sa dostali do kontaktu, tak Scott neotáľal, čiže bolo veľmi jednoduché dohodnúť sa na vzájomnom stretnutí. Po vstupe do jeho holičstva sme boli v nemom úžase. Lucky Social Club 27 je ako miesto z inej planéty, je to úplne iný svet a v mene všetkých Európanov z Eurolanche musím povedať, že niečo podobné dovtedy nikto z nás nevidel. Club ponúka strihanie, holenie, no je to zároveň aj tetovacie štúdio. V každej izbe možno vidieť suveníry suveníry s motívom Parkera. Sú tam suveníry, ktoré vám pripomenú staré dobré časy Avalanche, kedy bol klub najúspešnejší. Na stenách sú samé plagáty, zarámované výstrižky z novín, dresy, hokejové figúrky... Vitajte v Avs múzeu Scotta Parkera!

Po krátkej prehliadke so Scottovým synom, ktorý je ďalšia skvelá osoba, ktorú sme mohli stretnúť, nás Scott privítal v obývačke. Sedel na gauči a rozprával tak dlho, ako sme len chceli. Pýtali sme sa ho mnoho otázok o jeho živote, kariére, bitkách, ale aj o rôznych kontroverziách jeho kariéry. Rozdal nám množstvo podpisov a zároveň si spravil fotku so všetkými z nás. Pred holičstvom sme si ešte spravili spoločnú fotku, na ktorej sa ku nám pripojil aj Ryan Wilson. Obranca Avalanche tam bol rovnako ako nespočetne veľa hráčov Avs pred ním a po ňom na návšteve. Scott má v organizácii stále mnoho priateľov.

Pred tým ako začnete čítať prepis rozhovoru, nájdite si trocha času a pripomeňte si kariéru Scotta Parkera, jednej z najlepších osobností Avalanche.

Scotta Parkera draftovali v roku 1996 New Jersey Devils, avšak zostal bez kontraktu a tak sa o dva roky opäť zúčastnil draftu. Z 20. miesta si ho vybrali práve Avalanche. V tom čase bol už známy ako rodený bitkár, na svoje konto si počas dvoch predchádzajúcich sezón vo WHL pripísal 330 a 243 trestných minút. Celkovo nazbieral v 139 zápasoch 573 trestných minút, no zároveň získal aj 48 gólov a 88 bodov.

 

Celú fotogalériu zo stretnutia nájdete na tomto odkaze.

Počas nasledujúcich piatich rokov bol súčasťou Avalanche, z času na čas sa objavil aj v AHL. Bol súčasťou tímu, ktorý v roku 2001 vyhral Stanley Cup. Na ceste k Stanley Cupu odohral 4 zápasy v play-off. V roku 2003 bol vymenený ku San Jose Sharks za výber v piatom kole draftu a o čosi neskôr utrpel otras mozgu, ktorý nesmierne poznačil jeho kariéru. Do Denveru sa zo San Jose vrátil výmenou za draftový výber v šiestom kole na sezóny 2006/07 a 2007/08. Podľa oficiálneho vyjadrenia tímu odmietol v roku 2007 hrať v AHL a Avs sa rozhodli ukončiť jeho zmluvu. Parker už po tom nedostal žiadne ponuky v NHL a rozhodol sa v roku 2009 ukončiť kariéru.

Spomínaš si na prvú bitku vo svojom živote?

Áno, aj keď to z mojej strany v podstate ani nebola bitka. Hral som Junior B hokej v KIJHL za Spokane Braves a v to leto som vyrástol niečo cez 10 centimetrov. Dosť zrazu som vyrástol a každý do mňa chcel zapárať. Sám seba som sa pýtal, že prečo mi nedajú pokoj. Bol som predsa milým chalanom a zrazu ten 20-ročný chlapík zhodí rukavice a začal ma udierať. Hodil som pohľad smerom k lavičke a každý mi hovoril, že ich mám zhodiť aj ja a pustiť sa doňho. Niečo sa vo mne zrazu zmenilo, zhodil som rukavice a chytil som ho. Proste som ho jednou rukou zodvihol z ľadu a začal som ho udierať... Bol som NAHNEVANÝ, to bolo v podstate to, čo to všetko začalo. Je šialené, keď vidíte v televízii ako sa títo ľudia bijú 5 minút a ja som toho chlapíka udrel raz a bol dole. Pomyslel som si, „Wow, som nadľudský!“ Čiže áno, malé udalosti ako táto ma dostali do mojej bitkárskej pozície.

Vždy si chcel byť bitkárom, alebo si nemal na výber?

Ani nie, nemyslím, že sa hocikto do takejto úlohy hlási. Rozhodne chcete hrať, chcete dostať príležitosť a chcete tímu pomôcť ako len môžete. Nejako som sa do tej roly vyvinul kvôli tomu, aký sme v tom čase mali tím. Po príchode k Avs už nebolo veľa miesta pre ďalšieho strelca alebo niekoho takého, čiže som robil robotu ktorú som mohol a snažil som sa chalanov chrániť.

Oľutoval si niekedy, že si sa stal bitkárom?

Nie, nepovedal by som, že som to oľutoval. Ak by som mal niečo meniť, tak by som zastavil tú strelu do oka, ktorú som dostal v roku 2005, keď som hral v drese Sharks. Okrem toho... Každý si predsa povie, že mohol dostať viac príležitostí. Ja som vyhral Stanley Cup a poznám chalanov, ktorí hrali 17,18 alebo 19 rokov a nikdy sa nedostali ani len do finále, čiže som rád, že som mohol byť súčasťou toho celého a môžem rozprávať takéto historky.

Čiže tá strela prispela ku koncu kariéry?

Nie celkom, skôr to bol začiatok môjho konca. V každej bitke po tomto vám stačilo do mňa hodiť špáratko a mohlo ma to položiť. Proste ma to zhodilo z koňa.

Bol si obávaným bitkárom. Ako si sa cítil pred začiatkom každej bitky?

Záležalo hlavne od situácie. Niektorým som hovoril „možno som ťa nedostal tento zápas, možno ťa nedostanem ani ten ďalší, možno ťa nedostanem ani tento rok, no raz ťa určite dostanem.“ Pamätám si, že som niektorých hráčov dostal aj dva roky po tom, keďže som niektoré príležitosti prepásol, lebo s niektorými tímami sme hrali iba raz ročne.  S tímami z východného pobrežia sme sa stretávali iba raz, čiže niekedy som musel počkať aj dva alebo tri roky. Bolo to blbé, bolo to niečo, na čo som len tak nevedel zabudnúť. Z času na čas musíte robiť šialené veci.

Celú fotogalériu zo stretnutia nájdete na tomto odkaze.

Boli nejaký hráči, ktorých si sa najviac bál? Ako hráči, pred ktorými si mal najväčší rešpekt?

Rozhodne Bob Probert. S ním som sa stretol v mojej druhej alebo tretej bitke. Na začiatku zápasu som sa ho spýtal a povedal „Chlapče, počkaj, uvidíme ako sa zápas vyvinie a neskôr sa porozprávame.“ V tretej tretine, myslím, že sme vyhrávali 4:1, zrazu cítim klepkanie – bol to Proby, či nezačneme. Chytil som ho pod pazuchu, uvoľnil si pravú ruku a párkrát ma udrel do spánku. Veľa si z toho nepamätám. Vstal som a začal som ho škrtiť. Na veľa si nespomínam, väčšinu z toho viem na základe záznamu.

S kým si mal prvú bitku?

Prvú bitku v NHL som mal s Tonym Twistom a poslednú s Kevinom Westgarthom. Bolo to akoby mi Proby odovzdal pochodeň a ja som ju neskôr odovzdal Westymu ako novej, prichádzajúcej generácii. Musíte im dať šancu. Musíte zachovať vašu úlohu, pretože ak sa vytratí, tak sa to celé zmení na mäkký hokej namiesto toho, aby bol agresívny.

Počas posledného zápasu play-off v roku 2001 si sedel na tribúne.

Jediné zápasy, ktoré som v tom play-off hral boli proti Vancouveru. Vyradili sme ich v štyroch zápasoch. Ostatné zápasy som sedel. Spravil som svoju prácu proti Brashearovi, Jovanovskemu a celej tej bande a postaral som sa, aby bol každý v bezpečí a zdravý na ďalšie kolo. Boli sme pripravení ísť ďalej.

Ako dlho trvala oslava víťazstva Stanley Cupu?

Asi štyri alebo päť dní. Veľa si z toho nepamätám, ale áno, bolo to skvelé. Celé mesto bolo akoby ste sa práve vrátili z vojny, akoby skončila vojna, všade boli konfety. Ľudia sa radovali. Bolo šialené byť súčasťou toho celého a mať za to celé prsteň.

Kde máš svoj prsteň?

Na tajnom mieste. Veľmi ho nenosím, príležitostne si ho zoberiem von.

Aké máš spomienky na rivalitu s Detroitom?

Pravdu povediac, tú najväčšiu časť som nezažil. Nanešťastie som bol vtedy v Hershey. Povolali ma až potom. Bola zábava hrať zápasy s nimi, vedeli ste totiž čo máte čakať. Každý vždy vravel „Oh, musíš nenávidieť Red Wings,“ a ja som im odpovedal „Milujem Red Wings,“ pretože som vždy vedel, čo nás čaká. Boli to veľké zápasy.

Scott vo videu odpovedá na tri otázky, ktoré nájdete prepísané v slovenčine hneď pri ňom - o rivalite, o príhode s nákladiakom a o bitkároch v súčasnej NHL.

Čítal som príbeh, že vraj pred tým, ako si dostal nový kontrakt od Avalanche, si sa niekde stratil a potom proste zaparkoval svoj nákladiak pred Pepsi Center.

V skutočnosti to bolo odťahovacie auto. Nemal som kontrakt. Zavolali mi, že mám prísť podpísať novú zmluvu, tak som prišiel v overale a pracovnom tričku.

Myslíš si, že už v NHL nie sú klasickí bitkári ako si bol ty?

Je to proste iné. Je tu veľa pravidiel – nemôžete dať dolu helmu, nemôžete sa na niekoho ani len krivo pozrieť. Nemôžete súpera počas bitky štekliť... celé to je teraz tak hlúpe. Berú z bitiek bitky. Ako som hovoril prednedávnom počas jedného rozhovoru, nie sú to bitky, ktoré spôsobujú všetky tie zranenia. Pozrite sa na mňa – bol to puk, ktorý ma vyradil. Čo chcete spraviť? Dať na všetko molytán?

Nechcel si hrať v AHL po tom, ako sa skončila tvoja kariéra v NHL?

Počas mojej poslednej bitky s Westym som ho udrel najtvrdšie ako som len vedel. Bol ako ja keď som bol mladý. Cítite sa, že ste nezraniteľný. Musíte sa tak cítiť a ísť s tým. Idete hlavou cez stenu. Robíte všetko, aby ste si udržali vašu prácu. Nanešťastie sa to na vás potom odzrkadlí. Čím viac úderov do hlavy dostanete, tým dlhšie sa to bude hojiť. Je to súčasťou vašej úlohy. Westy mi dal hák, z ktorého som mal viac-menej otras mozgu. Odletel som späť do Denveru a hral som proti Stars. Daley bol v rohu a ja som vyhodil puk. Pamätám si to iba zo záznamu, po tom ako ma narazil som bol preč. Potom ako som sa spamätal, snažil som sa biť so všetkými, ktorých som mohol chytiť. Hokejkou som udieral do brankára a také tie veci. Bil som sa so štyrmi hráčmi súčasne. Nanešťastie to už takto nie je. Chýbajú mi staré časy, kedy hráči proste zhodili rukavice a chytili niekoho. Vtedy ste sa vypytovali na ženu a deti, čo budete robiť neskôr. Nebolo to akoby ste toho druhého nenávideli, iba ste ochraňovali vášho spoluhráča, aby naňho niekto neskočil alebo ho neprečíslili. Bola to tímová práca.

Celú fotogalériu zo stretnutia nájdete na tomto odkaze.

Ak niekto narazil hviezdu tímu, narazil si nasledujúci rok tiež niekoho, kto sa nebil? Vytvorilo to akýsi rešpekt, dalo nejako súperovi najavo, že to nesmie robiť?

Presne – urobíš to mne, urobím to potom ja tebe. Vždy som tímom hovoril, aby sa nedotýkali Petra alebo Joea. Raz som Vancouveru povedal, že pôjdem po Näslundovi, že mu zlomím nohu a budem ju mať ako špáradlo. Takúto robotu musíte začať robiť na začiatku vašej kariéry, aby ste si získali takýto rešpekt. Potom sa už len snažíte držať protihráčov na uzde.

Bol si pred bitkou nabudený?

Samozrejme. Niekedy som mal v bruchu motýliky. Nebol to zakaždým adrenalín. Niekedy ste sa sám seba pýtal, do čoho sa to vlastne chystáte pustiť. Povedal by som, že 99% času som bol pripravený. Niekedy ste proste neboli v zápase. Boli časy, kedy som protihráča proste nechal, aby ma zopárkrát udrel, aby som si uvedomil čo vlastne robím. Vždy som chcel, aby môj súper hral moju hru a bojoval moju bitku.

Boli časy, kedy ti tréner povedal, že potrebujú zmeniť tempo hry, že potrebujú, aby si sa s niekým pobil?

Bob Hartley ma niekedy potľapkal po ramene, ak chcel niečo takéto, aj napriek tomu, že to nikdy nepriznal. Poznal som svoju úlohu, vedel som, čo musím spraviť. Niekedy mi tréneri povedali, že mám byť aktívny a ja som sa pýtal „Ako mám byť aktívny, ak ma nedáte hrať?“ Vždy som sa snažil svoju prácu robiť čo najlepšie.

Raz si povedal, že k tebe počas prípravných zápasov prišiel chlapík, ktorý potreboval bitku, aby nazbieral trestné minúty a dostal sa do NHL. Bolo to naozaj tak?

Bolo to ako ten príbeh medzi Ginom Odjickom Martym McSorleym. Marty bol veľký, zlý chlapec a Gino ešte len začínal vo Vancouveri. Gino prišiel za Martym a povedal mu, že ak sa nepobijú, tak ho Canucks pošlú do AHL. Marty súhlasil a pobili sa. To je proste úlohou. Nepozeráte iba na svoj tím. Dbáte aj na iných v rovnakej úlohe ako vy. Ak by ich nebolo, tak by vaša úloha vymrela. Nechcete byť posledným veľkým býkom na poli. Raz ste boli v rovnakej pozícii ako chalan, ktorý vás o to prosí.

Čiže boli bitky iba pre šou?

Nie celkom. Niekedy sa proste stali veci, napríklad vyhrávate o dva góly a protihráč zrazu príde ku vám a povie, že musí niečo spraviť. Stále to bolo lepšie, ako keby mali prevalcovať Joea, Petra, Hejduk alebo Tanguaya, pretože som nechcel, aby sa zranili.

Vravíš teda, že to bolo skôr niečo ako džentlmenská dohoda?

Presne. V kruhu bitkárov je celkovo obrovský rešpekt. Viete, čo musíte spraviť a vedia to aj tí ostatní.

Boli bitky s priateľmi iné ako tie s hráčmi, ktorých si nemal rád?

Ak mám povedať pravdu, tak som sa niekedy poriadne mlátil aj s priateľmi. Bolo to akoby sme sa ani nepoznali. Bolo to súčasťou našej práce. Niektorých hráčov ste ani nepoznal, asi 20-ročný chalani, ktorí boli noví v lige, niečo ak keď som sa bil s Probym. Prišli proste ku vám, poklepali vás a potom ste už len čakali na správny čas.

Čo si myslíš o celom incidente medzi Steveom Mooreom a Toddom Bertuzzim?

Myslím si, že to bolo celé zbytočne zveličené. S Mooreom som nikdy poriadne nevychádzal a zároveň poznám aj Bertuzziho. Viem, že sa s tým stále nevie vyrovnať, že naňho ešte stále bučia a kričia.

Čo hovoríš na Patricka Bordeleaua?

Ide mu to. Boduje a to je veľmi dôležité v jeho úlohe – byť dobrý v defenzíve, byť dobrý v strednom pásme a byť zároveň dobrý aj v ofenzíve. Nechcete zbierať mínusky. Nechcete byť  na ľade slabinou vášho tímu. Plní si svoju prácu.

Čo ti po bitke povedali tvoji spoluhráči? Boli vďační?

Jasné. Skoro vždy im to veľmi pomohlo a zmenilo vývoj zápasu.

Celú fotogalériu zo stretnutia nájdete na tomto odkaze.

Všetky otázky kládli účastníci Eurolanche Invasion VI. Na prepise rozhovoru a jeho preklade do európskych jazykov sa podieľali Michal Hežely, Tony Caya a David Púchovský.


Eurolanche.com, Worldwide, eurolanche@eurolanche.com
21/06/2014 - 15:00

Discussion

NHL on Nov 11, 2017: "Eurolanche is the world's largest Colorado Avalanche fan club."