DEŇ 25: Eurolanche on Tour XVI
Denný sumár z výletu členov Eurolanche vrátane top fotiek dňa.V čase začiatku písania tohto článku uplynuli od začiatku Eurolanche on Tour XVI už tri mesiace. V poradí šestnásty výlet najväčšieho fanklubu Colorada Avalanche, Eurolanche, na svete trval od 2. do 24. januára 2026 (a možno aj viac, veď uvidíte).
Predtým bolo vždy pravidlom, že som počas výletov v USA prinášal denne aktualizované spravodajstvo s desiatkami alebo až viac ako 100 fotografiami z daného dňa. Tentoraz som si povedal, že to spravím inak. Nechcel som sa na svojom poslednom zájazde v roli organizátora naháňať ako celé tie roky predtým, kedy som buď do noci alebo na nasledujúci deň skoro ráno všetko musel aktualizovať a nahadzovať. Druhým dôvodom oneskoreného spravodajstva boli bezpečnostné opatrenia, zhoršujúce sa na oboch stranách oceánu.
Preto sa toto všetko začína napokon až 3. apríla 2026, teda presne tri mesiace odo dňa, kedy by som v bežnom prípade zverejnil prvé zápisky a fotky z príchodu do USA.
Nasleduje rozšírený denník s výberom top fotografií z daného dňa, ktorý bude aktualizovaný deň po dni, akoby sme sa ocilti späť v januári.
Popri tomto článku pribudnú postupne ďalšie, mapujúce Eurolanche on Tour XVI, ktorej sa okrem mňa zúčastnili aj Tomáš (po tretíkrát), Robert (po druhýkrát) a Eliška (po prvýkrát).
Začíname!
- Fotogaléria I.: Solo leg (2.1.-8.1.)
- Fotogaléria II.: 1st leg (8.1.-12.1.)
- Fotogaléria III.: Roadtrip (12.1.-16.1.)
- Fotogaléria IV.: Final leg (16.1.-25.1.)
DEŇ 25 - 26/01 - KONIEC
Budíček nastal okolo piatej ráno. Raz dva sme boli v taxíku, kde mi napadol vtipný opis: Stretnú sa Slovák, Rakúšan a Arab v taxíku, ktorý šoféruje turecký vodič... Nakoniec všetko išlo bez problémov, odleteli sme a pristáli v pohode. Došli mi všetky kufre a tak mohla vzniknúť symbolická, posledná fotka tohto legendárneho výletu na jeho 25. deň (!) - Eurolanche on Tour XVI.
DEŇ 24 - 25/01 - NEKONEČNÝ TRIP POKRAČUJE
Tri štvrtiny našej partie sa bez problémov dostali domov. Na mňa čakalo menšie dobrodružstvo.
V lietadle som mal dosť miesta, keďže som bol pri okne a v strede nebol nikto, len pani na kraji. Rozprávali sme sa a zistil som, že je z Nebrasky a že prvýkrát tak ďaleko cestuje. Na palube mala viacero rodinných príslušníkov. Cieľová stanica? Tanzánia. Wow. Pomyslel som si, že kým ja budem už doma, ona bude stále niekde nad Afrikou... Ináč klobúk dole, že si v takom veku vedela užiť život, pričom jej mala mala takmer 90 rokov!
Po pristátí v Istanbule som zistil, že let do Viedne je preplnený - spoločnosť predala viac leteniek ako je kapacita v lietadle. Stáva sa to bežne, napríklad zmenou typu lietadla, ktoré malo letieť. Každopádne som svoje miesto mal isté, avšak aj tak som sa pri gate opýtal, čo by som dostal, ak by som sa ho vzdal? Odpoveď: 250 eur, zadarmo hotel, voucher na jedlo a odlet druhý deň. Keďže som sa neponáhľal, tak som súhlasil a hneď som si spomenul na "farmárku z Nebrasky", že predsa len bude rýchlejšia v tom, kto priletí skôr.
Svoje rozhodnutie som čoskoro oľutoval. Čas sa vliekol a než nám dali potvrdenie a inštrukcie, prešla hádam hodina. Išiel som sa vzápätí zadarmo najesť a ľutoval som, že pred celým týmto cirkusom som si kúpil asi svoj najdrahší fastfood v živote za vyše 25 eur! Obyčajný burger Carl's Jr.! Čo už, toto letisko bolo na jedlo šialene drahé. Ako som zistil, tak aj chaotické, lebo bolo umenie sa dostať z neho von ku konkrétnej prepážke leteckej spoločnosti. Tam nasledovalo ďalšie čakanie a napokon napratanie sa do malého autobusu s ďalšími pasažiermi s podobným osudom a následne vyše 40 minútové trmácanie do hotela... No hrôza.
Na hotel sme prišli okolo polnoci. Muž na recepcii nebol vôbec predpripravený, každého pasažiera ubytovával osobitne a pomaly. Bol som na nohách a s nervami koncoch, keďže odlet som mal naplánovaný na ôsmu ráno. Našťastie som bol asi tretí v poradí. Skoro ma vystrelo, keď mi recepčný povedal, že autobus po mňa príde o štvrtej ráno. Odmietol som a to len vďaka tomu, že som sa medzitým dal do reči s dvoma spolucestujúcimi do Viedne, s ktorými sme sa dohodli, že pôjdeme ráno neskôr spolu a za to taxíkom. Vymenili sme si čísla, aby sa ráno prezvonili, ak by niekto chýbal a išli spať. Tak som sa opäť ocitol na hotelovej izbe, premiérovo v Istanbule.
DEŇ 23 - 24/01 - DOVIDENIA, COLORADO
Keďže išlo o výnimočný výlet, iný nemohol byť ani jeho posledný deň. Zatiaľ vždy sme v posledné dni chodili priamo na letisku, žiadny iný program nebol nikdy na pláne. No tento rok sa to zmenilo. S Kenom a jeho rodinou sme išli na bohaté raňajky do mestečka Morrison, o ktorom som už v tomto rozsiahlom denníku písal. A rovnako som už spomenul aj parádnu reštauráciu Red Rocks Grill, o ktorej sme sa dozvedeli, že ju už čoskoro presťahujú na neďaleké miesto.
Úspešný trip a naše kamarátstvo sme (ako kto) zapili takmer litrovou (!) margaritou a krátkou prechádzkou popri rieke. Ďakujeme Ken, ďakujeme Molly!
Ani to však nebolo všetko. Keďže sme boli bezprostredne pri amfiteátri Red Rocks, dali sme si k nemu symbolickú, pomalú jazdu naprieč červenými skalami, do čoho nám zahrali známe hudobné hity späté s Coloradom. Niekomu nechýbali ani slzy, nuž bol to čas konca nezabudnuteľnej Tour.
Na letisku sme si s Tomášom pripili na bare, pozreli si výhľad na odletovú dráhu a rozlúčili sa, keďže s Robom a Eliškou išli s British Airways cez Londýn do Viedeň. Na mňa čakali Turkish Airlines a odlet o 19:20, vôbec najneskorší odlet späť do Európy, aký som za tie roky v Denveru zažil.
Zostal som na letisku sám, dal si ľahkú večeru a lúčil sa s Coloradom v domnení, že toto bude oficiálne posledný deň výletu a že zajtra to bude už len formalita. Mýlil som sa.
DEŇ 22 - 23/01 - DEŇ SPLNENÝCH SNOV
Ak by mal nejako vyzerať môj posledný celý deň v Colorade v úlohe organizátora výletov s Eurolanche, tak by to malo byť presne takto... Bol to deň splnených snov.
Doobedie sme sa rozdelili na dve skupinky. Tomáš, Robo, Eliška a Andy si pozreli denverský Capitol zvnútra, kde som bol už zo dvakrát. Tento voľný čas som využil na návštevu The Cell - Counterterrorism Education Learning Lab, teda edukačno-preventívneho centra v oblasti boja proti terorizmu a extrémizmu. V Denveri existuje už od roku 2008, no ja som ho objavil až teraz.
V jednotlivých miestnostiach sa dozviete všetko podstatné o týchto závažných zločinoch - od základných definícií, cez historický svetový prierez až po miestnosť, ktorá z vás má pripraviť ostražitého človeka, nápomocného bezpečnostným orgánom. Z hľadiska mojej profesnej špecializácie to bol pre mňa veľký zážitok a inšpirácia v jednom. Myslím si, že týmito riadkami sa táto kapitolka nekončí, ale nechcem prezradiť viac... Vnútir sa nemohlo fotiť, preto nič okrem vstupu, kde sa nachádzala troska z útokov z 11/9, vo fotogalérii nenájdete.
S partiou sme sa stretli v blízkom Denver Art Museum, kde sme si stihli pozrieť len obchod. Na presný čas sme mali totiž zarezervovaný vstup do Meow Wolf Denver's Convergence Station, čo je namakané, umelecké miesto plné interaktívnosti, vesmíru, fantázie a bláznovstva. Ťažko to presnejšie definovať, skôr teraz si pozrite fotky, aby ste mali aspoň akú-takú predstavu. Podobných lokalít je po USA dokopy päť, pričom každá je iná.
Keďže je toto miesto neďaleko Ball Areny a mali sme pri ňom zaplatené parkované, tak som dostal "geniálny" nápad tam nechať auto. Myslím si, že nikto z nás nezabudne na cestu na hokej a hlavne späť, ako nám do tvárí šľahal studený vietor vyše 15 minút. Nuž aj tak vyzerala moja rozlúčka s Denverom... Ale to už som predbehol.
Keď sa nám podarilo dostať k Ball Arene, zaradili sme sa do radu. Prečo? Dozvedeli sme sa totiž, že pred večerným zápasom bude možnosť získať podpisy a spoločné fotografie od niektorých hráčov, ktorí vyhrali s Avalanche Stanley Cup v roku 2001. Podobné akcie sa konajú celú túto sezónu ako oslava 30. výročia zloženia klubu. Na toto podujatie sme si museli kúpiť lístky po 50 dolárov jeden. Opäť tu musím zdôrazniť, že nám s tým pomohli pernamentkári, ktorí jediní mali takúto možnosť nákupu. Nikto iný nám nepomáhal, nie je pravda, že by nás na túto akciu pozval klub. Kdeže!
Celý systém bol vymyslený tak, že hráči boli rozdelení po stanovištiach a každé z nich malo pravidlo - buď ste si mohli vypýtať jeden podpis alebo sa odfotiť, ale oboje naraz nie. Naše prvé kroky zamierili k fotografickému stanovišťu s Rayou Bourqueom a Gregom de Vriesom. Boli sme celkom rýchlo hotoví, každý z nás si stihol spraviť osobitnú fotku. Rayovi som v rýchlosti predstavil Eurolanche a odkiaľ som, na čo zareagoval, že samozrejme pozná Zdena Cháru.
Následne sme utekali na stanovište podpisov, kde boli Joe Sakic, David Aebischer, Chris Dingman, Jon Klemm a Martin Škoula. Takmer sme to nestihli v danom časovom slote, tak veľa tam bolo fanúšikov. Nervozita sa dala krájať... Aebischerovi som pripomenul naše stretnutie vo Švajčiarsku z roku 2017, keď sa za ním vypravila výprava Eurolanche. Pamätal si to! Počúval aj vedľa sediaci Škoula, ktorého som stretol po prvýkrát v živote.
Na konci stola sedel nik iný ako Joe Sakic. Spoznal ma, nevideli sme sa po prvýkrát a dokonca mi pogratuloval k tomu, čo som s Eurolanche dokázal - vedel, že toto je posledný trip, ktorý som zorganizoval. Tento moment mám zachytený aj na videu.
Celá akcia sa pomaly blížila ku koncu, ale chceli sme ešte niečo stihnúť. Jeden z mojich najlepších priateľov z Denveru, Stephen, sa mi ponúkol, že mi nechá podpísať Petra Forsberga na môj plagát aj s venovaním. Aj tak sa stalo! Nehovorím, že ako najviac nám vždy boli obyčajní ľudia nápomocní?
Našou cieľovou stanicou bol stôl, za ktorým dávali podpisy Ray Bourque, Bryan Muir, Dave Reid, Stephane Yelle, Steven Reinprecht a Bryan Trottier, ktorý ako hráč vyhral šesť Stanley Cupov a siedmy ako asistent trenéra Avalanche. Aj v prípade Reinprechta som mu pripomenul našu výpravu do Norimbergu z roku 2016, kedy sme podobné akcie organizovali ako súčasť osláv 10. výročia založenia fanklubu. Dodal som, že stále mám jeho hokejku, ktorú mi podaroval...
V poslednej minúte sme stihli všetkých hráčov vrátane Bourquea. K spoločnej fotke sa tak pridal jeho podpis na legendárny plagát z časopisu ProHockey z roku 2001 aj s venovaním. Skutočne som si v ten deň mohol povedať, že sa mi splnil posledný sen spätý s Coloradom Avalanche - stretol som poslednú legendu a získal aj podpis na plagát, ktorý mi visel v detskej izbe.
Musím sa priznať, že som mal zimomriavky, keď pred rozcivčkou púšťali na kocke starý-známy zostrih z víťazného zápasu č. 7 roku 2001 so soundtrackom Wherever You Will Go od The Calling. Koľkokrát som si ho púšťal a sníval, že sa raz dožijem ďalšej výhry, ku ktorej napokon došlo... Boli to pre mňa hlboké emócie a spomienky na detstvo. A v tento deň sa mi to odohrávalo všetko pred očami. Kruh sa pomaly uzatváral... Už len čerešničkou na torte bol predzápasový ceremoniál, kde sa stretli všetci prítomní hráči z víťazného tímu a kde nechýbal ani Sakic so Stanley Cupom v rukách. Hymnu zaspieval môj dobrý priateľ Jake Schroeder, ktorý pre klub už roky nepracuje. Čo viac dodať?
Náladu mi nepokazila ani fatálna prehra 3:7 s Philadelphiou... Spravil som si niekoľko fotiek na pamiatku, pospomínal s vedľa sediacim Andym, počas prestávok i po zápase sa rozlúčil s priateľmi... A na záver dňa všetko symbolicky oslávil, kde inde, než v SoBo 151.
DEŇ 21 - 22/01 - OD LIETADIEL K RÓDEU
Škoda, že až k záveru tripu sme zistili, že autentická coloradská reštaurácia Beau Jo's má opäť špeciálnu akciu na all-you-can-eat legendárnej Colorado-style pizze s hrubými okrajmi, na ktoré sa dáva med. Za ani nie 15 dolárov sme sa tak poriadne najedli.
Prvou atrakciou tohto dňa bola pre Eurolanche premiérová návšteva leteckého múzea Wings Over the Rockies Air and Space Museum. V jednom obrovskom hangári boli sústredné rôzne stíhačky, aj tá zo známeho filmu Pravdivé lži, ale aj napríklad stroj zo Star Wars.
Na prvý pohľad to nevyzeralo, že je exponátov veľa, avšak s bohatým sprievodným textom a najmä ďalšími bočnými miestnosťami - z ktorých sa mnohé venovali histórii letectva v Colorade - toho bolo viac ako dosť. Prídavkom bola časť venovaná NASA a coloradským astronautom. Nechýbali ani trenažéri, na ktoré sme sa z časových dôvodov nedostali.
Deň ubehol rýchlo, po bleskových nákupoch po ceste a rozlúčkovej zastávke v Ballmer Peak a krátkej zastávke v starožitníctve v kultúrnej časti mesta Denver v Santa Fe sme išli na jedno z najstarších ródeo show v USA - National Western Stock Show, ktoré sa organizuje už od roku 1906. Pre Eurolanche to bola tretia návšteva tohto podujatia, ktoré sa odohráva v hale Denver Coliseum, ktorú si pamätníci pamätajú ako hokejový štadión, kde v jedinej sezóne 2012/13 pôsobili Denver Cutthroats, vtedajšia druhá farma Avalanche v rámci CHL.
Auto sme počas ródea zanechali pri Coors Field, ako odporúčal organizátor. Na štadión a späť návťevníkov zvážali bezplatné autobusy. Po show sme nasadli do jedného z nich. Prvé minúty jedno dieťa šialene plakalo, lebo mu jeho mama nechcela v niečom vyhovieť. Pohotová šoféra zareagovala a na plné pecky spustila hit "Sweet Caroline" a začala spievať. Pridal sa k nej celý autobus a o zábavu bolo postarané. Aj takýto je život v Amerike.
DEŇ 20 - 21/01 - DEŇ MNOŽSTVA, MNOŽSTVA FOTIEK A ZÁŽITKOV
Tento deň sa do histórie Eurolanche on Tour XVI zapísal ako jeden z najplodnejších, čo sa týka fotografií. Bežne som za jedeň deň spracoval do 100 fotografií, tu ich však bolo cez 160. Spôsobila to hlavne návšteva horskej zoo pri Colorade Springs, teda v regióne, kde sme sa vybrali znovu a raz.
Cheyenne Mountain Zoo je najvyššie položenou zoo v USA a v roku 2025 bola zvolená za druhú najlepšiu zoo v krajine. Nepatrí medzi najväčšie, nájdete tam viac ako 750 zvierat zo 170 rôznych druhov, avšak svojim prostredím je určite unikátna. Najviac nás zaujal pavilón anduliek, ktoré okolo nás polietavali a za dolárový poplatok sme ich mohli nakŕmiť.
Nezostali sme len pri vtáctve. Zaujal nás tiger, od ktorého nás delilo len zopár metrov bez mreží. Zaujímavosťou bol los, ktorý je v našich domácich končinách raritou. Divoké šelmy, plazy, exotické zvieratá, ale aj kozy, medzi ktoré ste sa mohli ísť poprechádzať.
Do toho si pridajte exkluzívne výhľad na Colorado Springs, vež so šmykľavkou, alebo žirafy, ktoré sme taktieź mohli kŕmiť a ktorých otravné jazyky si vydobyli svoje. Jednoducho nádhera po všetkých stránkach - a pritom to bola premiérová návšteva pre Eurolanche.
Naše ďalšie kroky smerovali do Colorada Springs, respektíve od jeho časti Old Colorado City. Kedysi mestečko Colorado City bolo v rokoch 1861-1862 na pár mesiacov hlavným mestom Teritória Colorado, predchodca štátneho zriadenia. Privítala nás historická ulica s množstvom obchodov a reštaurácii, ako aj pôsobivou architektúrou.
Stíhali sme všetko. Po obede sme išli do pár minút vzdialeného The Money Museum, teda múzea peňazí. Videli sme nielen historické a raritné podoby dolára, ale aj mince a bankovky z histórie rôznych štátov, ale aj súčasnosti. Dokonca tam nechýbala ani slovenská 50 korunáčka!
Čas bol neúprosný, čakal nás večerný zápas, ale aj tak sme toho ešte stihli dosť. Autom sme prešli cez park červených skál Garden of Gods a po prvýkrát navštívili miestny suvenírový obchod Trading Post, najväčší v celom štáte. Ak sa tam niekedy nabudúce dostaneme, toto musí byť na programe prvého dňa s dostatkom času.
Avalanche večer prehrali 1:2 po samostatných nájazdoch s Anaheimom. Nič moc... Aspoň som mal konečne po prvýkrát počas tohto zájazdu čas na vyhotovenie fotografií z predzápasovej rozcvičky, ktoré nájdete vo fotogalérii.
Náladu nám určite napravili naši americkí priatelia počas prestávok, ale aj rozhovor pre Český rozhlas vďaka nášmu priateľovi Josefovi.
Ešte pred zápasom prišiel do Denveru z LA Andy. S Eurolanche sa spoznal už v roku 2009 počas Eurolanche Invasion II a je v podstate našim najstarším priateľom. Dokonca bol na návšteve v Európe u niektorých členov vrátane mňa. Neskôr sa presťahoval z Colorada na západ, ale naďalej zostávame v kontakte. V roku 2022 som ho na mojom individuálnom tripe navštívil aj tam. Tento rok sme tak po rokoch mohli zaspomínať na rôzne zážitky z predošlých tripov.
Príjemnou čerešničkou dňa sa stala pozápasová možnosť odfotiť sa priamo na ľade, ktorú sme s radosťou využili. Je nutné dodať, nebyť našich amerických priateľov, ktorí nám o tom povedali, lebo takú možnosť dostali ako držitelia sezónnych pernamentiek, nikto by nám tam nedovolil ísť. Vieme už dlhodobo, že žiadne ďalšie očakávania od tých zhora sme nemohli mať.
DEŇ 19 - 20/01 - JAZDA VLAKOM V ROYAL GORGE
V tento deň sa nám stávalo veľmi ťažko... Ale program bol neúprosný. Vyrazili sme ráno do mojej obľúbenej - jednej z mnohých - lokality južne od Denveru, konkrétne do Cañon City, mestečka známeho prítomnosťou väzníc. Pred rokom sme tam boli v Múzeu väzníc, pripadalo mi to ako včera. V minulosti sme navštívil zo dvakrát miestny most nad roklinou Royal Gorge, ktorý patrí k top atrakciám. Kedysi išlo o najvyšší vysunutý most na svete...
Tentoraz sme si zvolili iný typ atrakcie - jazdu vlakom, ktorá vyústila priamo pod mostom v rokline. Jazda bola veľmi pomalá, výhľady krásne, do toho hrala hudba, čo z vlaku robilo americkú šou. Fotografie nájdete v aktualizovanej fotogalérii.
Po asi dvojhodinovej jazde sme sa vybrali späť do Denveru cez vyhliadkovú trasu. Išli sme cez osadu Guffey, pekné mestečko Fairplay známe svojou baníckou históriu, letným múzeom South Park (nič nemá spoločné so seriálom) a obchodmi venujúce sa známemu seriálu a napokon po prvýkrát aj cez osadu Como, kedysi jednu z prvých lokalít, kde v 19. storočí bolo objavené zlato, čo spôsobilo coloradskú zlatú horúčku. Opäť - krásne výhľady, historické budovy a unikátnosť každej lokality, ktoré by v prípade dostatku času ponúkali viac konkrétneho programu na mieste.
Boli sme však dosť unavení a tak sme skoro skončili na hoteli. Na večeru som sa zastavil v SoBo 151 na večeru s Jakeom Schroederom a jeho dcérou. Bol to možno trochu jednoduchý deň, ale v podstate sme jeho väčšinu strávili na cestách. Žiadne váľanie v posteli.
DEŇ 18 - 19/01 - DEŇ V DENVERI A VEĽKÁ PÁRTY
Po celodennom výlete do Aspenu a horúcich kúpeľov sme si doprali oddych v podobe aktivít v Denveri. Tomáš išiel tradične nakupovať, Robo s Eliškou si pozreli denverské akvárium a ja som išiel po prvýkrát do historického múzea. Každý si prišiel na svoje.
Musím vám povedať, že History Colorado Center sa pre mňa stalo tým najlepším múzeom v Colorade, aké som kedy navštívil a jeho návštevu by mali zvážiť všetci ďalší možných výletov. Len tak sa dá spoznať a pochopiť štát Colorado. Samozrejme, história nemusí byť úplne pre každého, avšak jednotlivé exhibície boli pripravené tak zaujímavým spôsobom, že každý by si z nich vybral.
Popri na strope vyvesených vlajkách štátu Colorado ma zaujalo všetko, čo som videl vrátane repliky mestečka z coloradských plání. Začal som exhibíciou masakra pri Sand Creek. Ide o tragickú udalosť z roku 1864, kedy príslušníci americkej armády zmasakrovali stovky bezbranných Indiánov. Kvitujem, že aj takéto temné dejiny s podrobným výkladom si Coloradčania dokážu pripomenúť a priznať si chyby z minulosti. Kiežby niečo podobné fungovalo aj na Slovensku, ale keď tak premýšľam, nielen u nás, ale aj v USA sú ľudia, ktorí podobné hriechy svojich predkov dokonca obhajujú.
Nevynechal som ani výstavu 100 objektov Colorada. Kurátori vybrali citlivo presne stovku väčších či malých objektov, ktoré reprezentujú tento štát, ktorý má prezývku Storočnicový, keďže sa súčasťou USA stal v roku 1876, teda 100 rokov od vzniku Únie. Sympatický prierez opäť dokázal zachytiť rozmanitosť Colorada do poslednej bodky. Nestíhal som, tak som ďalšie dve väčšie exhibície len preletel - týkali sa mesta Denver a objavovania tohto regiónu španielskymi misionármi.
Dostatok času mi zostalo na dve mini výstavy. O prvej som už písal v úvode tohto celého denníka a týkala sa prvého leteckého nešťastia za použitia bomby v USA v komerčnom letectve. Druhá priniesla československú stopu, o ktorej som vedel vopred. Návštevníci sa mohli dozvedieť o šokujúcom a záhadnom zmiznutí profesora Thomasa Rihu, rodeného Tomáša Říhu, československého profesora, ktorý sa po druhej svetovej vojne dostal z Prahy do USA, vybudoval si vo svete vedy meno, pôsobil v Boulderi, no jedného dňa v roku 1969 zmizol. Jeho telo sa dodnes nenašlo. Keď som sa pred vyše rokom dozvedel o tomto príbehu, tak som plánoval o ňom napísať knihu. Spojil som sa s niektorými dôležitými ľuďmi, avšak zistil som, že takáto kniha už je. Cold War Secrets: A Vanished Professor, A Suspected Killer, and Hoover’s FBI od Eileen Welsome dokonale opisuje celú záhadu, ponúka racionálne rozuzlenie a dokonca hovorí o tom, prečo sa kvoli tomuto prípadu rozhádala FBI s ostatnými spravodajskými agentúrami. Vidíte, ako ma to múzeum dostalo, koľko riadkov som mu venoval...
Nasledoval ďalší zo série skorých zápasov, ktorý sa začal už o 14:00. Colorado v ňom porazilo Washington 5:2, konečne po dvoch predošlých prehrách. Potom sme išli za Kenom do baru Ballmer Peak. Rozhodol som sa, že za mierny poplatok sa stanem ich členom. Poplatok sa zvyčajne platí na rok, ale keďže nie som domáci a necestujem do Colorada častejšie než raz do roka a bohvie, kedy sa tam najbližšie dostanem, tak sme sa s majiteľom dohodli, že moje členstvo bude platiť tri roky a budem tak prvým medzinárodným členom baru! Členstvo má radu výhod, shot pri každej návšteve zadarmo, narodeninový drink (v mojom prípade jeden za trip) a podobne. Okrem toho som dostal na pamiatku kapitánsku čiapku a ešte viac tak upevnil svoje väzby na Colorado.
Tento celý večer sa niesol v znamení osláv a spomienok na predošlé akcie Eurolanche, aj pamätnú víťaznú watch party z finále Stanley Cupu z Brna. Musím sa priznať, že to bola náročná noc a extrémne ťažké ráno či vlastné celé doobedie nasledujúceho dňa...
DEŇ 17 - 18/01 - ASPEN A HORÚCE KÚPELE
Nevydržali sme byť viac ako jeden deň v Denveri a tak sme sa vybrali na ďalší celodenný výlet. Krátko po piatej ráno sme vyrazili do najznámejšieho zimného strediska na svete - do Aspenu. Cesta nám zabrala okolo troch hodín. Na prvej zastávke si česká polovička partie prenajala kompletnú výbavu na bežkovanie. Vďaka Tomášovi si Slováci mohli dovoliť prenajať nový druh snežných skútrov, ktoré s jednou lyžicou vpredu pripomínali skôr kolobežku.
Našou spoločnou destináciou bola jedna z najznámejších lokalít v Colorade vôbec - Maroon Bells. Hory obklopené jazerom, ktoré hlavne v lete poskytujú preslávené výhľady.
Česká polovica partie dostala náskok, keďže si to museli vydrieť po svojich, ale zas ani tá jazda na skútroch nebola úplne jednoduchá, zabrať dali hlavne ruky. Po zhruba hodine jazdy sme s Tomášom došli do cieľovej stanice a spravili si fotky pomaly ako keby sme boli na Južnom póle. Cestou späť som pomohol Eliške a zobral som ju tam a vlastne potom aj úplne na štartovú pozíciu, aj keď som musel tým trochu porušiť pravidlá prenájmu. Každopádne podala taký výkon, ktorý by som nedal ani ja sám...
A Robo? Tak ten sa stal prvým členom Eurolanche, ktorý absolvoval celú trasu tam a späť sám za ani nie tri hodiny. Podal neskutočný výkon hodný obdivu. Predtým sme rovnakú trasu skúsili absolvovať len raz pred niekoľkými rokmi, všetci na bežkách, no nedošli sme ani do polovice...
Na obed sme išli do centra Aspenu, kde sme sa presvedčili o vysokých scenách tohto mesta. Zašli sme aj na začiatok zjazdovky, kde som si symbolicky doprial dvanásťdolárový pohár klasickej coloradskej whiskey Stranahan's v ich autentickej pobočke. Zapózoval som aj ja, aj Tomáš s tým istým pohárom, aby sme mali aj gýčové fotky, sranda musí byť.
Po asi hodine jazdy smerom do Denveru sme sa zastavili v Glenwood Hot Springs, čo už je jasné z názvu - v horúcich kúpeľoch a rovno v tých najväčších v Colorade pod holým nebom. K obrovskému bazénu pribudli menšie s rozličnými teplotami. Bol to zaslúžený oddych a pekná bodka za ešte krajším dňom.
DEŇ 16 - 17/01 - ŠPORTOVO-NÁKUPNO-VZDELÁVACÍ DEŇ
Po dlhom roadtripe sme trochu potrebovali spomaliť tempo. Ale len trochu. Doobeda naše kroky smerovali do Denver Museum of Nature and Science, teda prírodovedeckého múzea. Videli sme mamuty, dinosaury, prierez prírodou a živočíchmi z Colorada, krištály, LEGO modely...
Musím úprimne priznať, že zo všetkých múzeí ma toto sklamalo najviac. Niektoré exhibície stáli za to, ale celkový dojem bol vlažný aj vďaka obrovským, prázdnym priestorom. Top zážitkom preto bol hlavne výhľad z terasy múzea na blízke jazero a centrum Denveru.
Ďalšiu časť dňa sme strávili u Kena, ktorý opäť a raz pripravil fantastické jedlo. Najprv sme si pozreli postup tímu NFL Denveru Broncos do ďalšieho kola o Superbowl. Následne išiel Tomáš nakupovať, Robo s Eliškou zas išli na jediný NBA zápas tohto tripu (Denver Nuggets). Ja som si vybral zotrvanie na jednom mieste a pokračujúci oddych, ktorý bol spätý so sledovaním druhého zápasu NFL po sebe. Kenove San Francisco nestačilo na neskoršieho celkového víťaza zo Seattlu.
To bol náš 16. deň výletu, do jeho konca nám stále zostával ďalší týždeň v rámci Final Leg. Každý si dokázal prísť na svoje, no pred nami bolo ešte veľmi veľa spoločných aktivít.
DEŇ 15 - 16/01 - NÁVRAT DO COLORADA
Ráno sme sa zobudili za svitania do krásneho prostredia utahských skál. Samotný motel bol zasadený do tohto priestoru neuveriteľným spôsobom. Tie výhľady boli neskutočné. Všetko stojí za pozretie v našej fotogalérii. Museli sme vstať dosť skoro, lebo nás čakala takmer 10 hodinová jazda do Denveru a večerný zápas Avs so štartom o 19:00.
Po krátkej zastávke priamo v neďalekom Monument Valley sme išli len pár minút, aby sme si pozreli a pofotili asi najznámejší úsek danej oblasti v celom svete - cestu, po ktorej v známej scéne bežal Forrest Gump.
Pohybovali sme sa na v najjuhovýchodnejšej časti Utahu, čo bol bol samý skvost. Videli sme lietajúce teplovzdušné balóny z akéhosi festivalu, nemohli sme minúť ani známu skalu Mexican Hat či všade prítomné indiánske dedinky, samoty v púšti. V Utahu sme cestovali cez rezerváciu Navajov, v juhozápadnom cípe Colorada sme narazili na jediné dve rezerváciu tohto štátu (Ute). S údivom som sledoval rôzne príbitky v nehostinnom prostredí, kde život a čas museli plynúť oveľa inak ako v rušných veľkomestách. Toto rozhodne nebol uponáhľaný New York.
Po zhruba hodine a pol sme došli na jedinú hranicu štyroch štátov v USA - do bodu, kde sa stretávajú hranice Colorada, Utahu, Arizony a Nového Mexika. Presne okolo tohto bodu, ktorý je riadne vyznačený, sú vybudované kamenné stánky, v ktorých počas našej návštevy predávali Indiáni rôzne suveníry, z ktorých niektoré si vyrábajú sami. Našli sme tam niekoľko parádnych kúskov. Kúpil som si nášivku znázorňujúcu tento hraničný bod a neskôr som si ju dal našiť na dres ako symbol ciest Eurolanche po USA. Domov som bral aj ťažký kameň s kresbou tejto oblasti. Celým týmto prostredím som bol nadšený a predstavoval si, aké by to tam bolo žiť. Niekto by mohol povedať, že ide o koniec sveta a ťažký život, no ten pokoj a žiaden ruch...
Pri tabuli "WELCOME TO COLORFUL COLORADO" sme sa museli vyfotiť a pokračovali ďalej už v našom "domovskom" štáte. Obed sme si dali v meste Durango, kde bolo cítiť, že sme v južnom Colorade, kde je kultúra a atmosféra úplne iná. Starší kovboji ako spred 100 rokov, ktorí sedeli na bare, boli jednou z neplánovaných atrakcií.
Pred sebou sme mali ešte šesť hodín nekonečnej jazdy. Cesta z južného Colorada je krásna, aj keď tento prívlastok platí asi na všetky hlavné ťahy a svetové strany... Videli sme veľké hory pri piesočných dunách známych ako Great Sand Dunes, nekonečné polia, miestami sneh, veľké prevýšenia a miliardu úžasných výhľadov.
Došli sme presne na začiatok zápasu Avs proti Predators. Roadtrip sa síce skončil bezpečne a úspešne, no samotný zápas mal od pozitívneho zážitku ďaleko. Avalanche prehrali druhý zápas v rade, tentoraz 3:7, pričom hetrik zaznamenal nikto iný než Ryan O'Reilly. Po jeho konci sme padli do postele od únavy, ale za to plní zážitkov. Tak ako každý jeden deň tohto nekonečného tripu.
DEŇ 14 - 15/01 - DLHÁ CESTA NAPRIEČ ARIZONOU
Ráno sme sa rozlúčili s Las Vegas pri známej tabuli a vyrazili smer späť do Denveru, aby sme stihli ďalší zápas nasledujúci deň. Nešli sme non stop, čakalo nás niekoľko zastávok a jedna noc v špeciálnom moteli.
Ako prvú sme si pozreli Hooverovu priehradu v blízkosti Las Vegas. Z mosta s vyhliadkou sme si ju odfotili a sadli do auta, keďže štáty Nevada a Arizona sú síce hneď vedľa seba, ale v Arizone je o hodinu viac, tak aby sme to všetko postíhali.
Nasledoval štvorhodinový presun arizonskou púšťou a horami. Krásna príroda, dlhé nekonečné cesty, klasický americký road trip. Tesne pred zastávkou som sa rozhodol vystúpiť v Grand Canyon Village, malej dedinke so zopár domami, ale za to s dostatočnou vybavenosťou, kde som strávil nasledujúce dve hodiny. Zvyšok skupiny išiel pár minút ďalej do jednej z častí Grand Canyonu. Nešiel som preto, lebo nesúhlasím s politikou D. Trumpa, ktorý práve od 1.1.2026 zaviedol pre zahraničných turistov masívne zvýšenie cien za lístky do niektorých parkov. Z pôvodných asi 16 dolárov na auto sa odrazu pre neameričanov stalo 100! Nie že by som na to nemal, ale nestálo mi to za to.
Keď sme sa opäť stretli, išli sme asi 90 minút do mesta Flagstaff, kde som bol naposledy asi v roku 2016 pri návrate z prvého roadtripu do Las Vegas. Rozhodli sme sa tu najesť. Mal som tu fantastické burito v Chipotle.
V aute sme strávili ďalšie tri hodiny jazdy, počas ktorej nastal súmrak a výhľady nám čoskoro zahalila čiernočierna tma. Len čo sme prekročili hranice štátu Utah, ubytovali sme sa v Goulding's Lodge, neskutočnom moteli zasadenom do utahských červených skál s výhľadom do slávneho Monument Valley, ktorým sme sa mohli pokochať až nasledujúce ráno.
Nebudem teraz predbiehať, len dodám, že nás čakalo veľmi málo spánku. Tieto riadky dopisujem z Ukrajiny, kde som sa vybral s projektom Hoaxy a podvody a kde sa akurát presúvame celý deň - tie dlhé tripy akoby pre mňa nikdy neskončili.
DEŇ 13 - 14/01 - LAS VEGAS
Tento deň bol jediným celým dňom, ktorý sme mali v pláne stráviť v Las Vegas a asi jediným počas celého pobytu v USA, kedy sme nemali šoférovať (čo sa nakoniec zmenilo). Ráno sme začali prechádzkou na The Strip hneď vedľa hotela na raňajky. Privítalo nás slnečné, letné počasie vysoko nad 20 stupňov Celzia. V januári byť vonku v kraťasoch a v rukávoch? Fantázia!
Ponakupovali sme suveníry, pozreli rôzne zaujímavé obchody vrátane toho venovanej Coca Cole a pomaly sa presúvali po hlavnej atrakcii mesta. Las Vegas buď milujete alebo nenávidíte. Je to samozrejme všetko jeden gýč, avšak so svojskou a špeciálnou atmosférou. Dá sa užiť za deň, ale aj za dva týždne, je tam jednoducho nekonečno veľa možností na aktivity, návštevu múzeí, zábavu, vystúpení a mnoho, mnoho ďalšieho.
Vybrali sme sa peši do hotela Rio, ktoré je neďaleko hlavnej ulice. Neďaleko ako neďaleko. Las Vegas je známe tým, že aj keď všetko vyzerá blízko, peši to môže trvať aj hodiny. Tak sme sa chvíľu prešli a po asi polhodine v už nepríjemne horúcom počasí sme prišli na miesto. Nevybral som ho náhodne. Ako celoživotný fanúšik hudobnej skupiny KISS som si nemohol nechať ujsť návštevu tam umiestného KISS mini golfu a nedávno otvorenej súkromnej zbierky spoluzakladateľa kapely Genea Simmonsa.
Zahrali sme si, zasmiali sa, do toho hrali hity KISS, čiže som bol aj OK s tým, že som z našej partie skončil posledný - najlepší úder som aj tak zaznamenal ja a to dokonca potom, čo som ho zo srandy vopred ohlásil... To bola riadna náhoda.
S Eliškou sme si pozreli výstavu súkromnej zbierky Simmonsa, ktorá ma presvedčila, že logo KISS bolo použité naozaj na každý jeden druh výrobku na tejto planéte. Tisíce a tisíce artefaktov od najmenších drobností po tie najväčšie. Všetko je súčasťou fotogalérie z tohto roadtripu. Medzi nimi som našiel dokonca lístok na koncert z Prahy z roku 2019, ktorého som sa samozrejme zúčastnil (celkovo 10 koncertov). Využil som aj možnosť odfotiť sa v Geneho vysokých topánkach, v ktorých vystupoval. Bol to pre mňa skvelý zážitok!
Zážitok zažíval aj Tomáš, ktorý z asi 20 dolárov vyhral viac ako 1000, kým nás s Robom čakali mimo výstavy. Nesrandujem, videl som to, čo porobil!!! Niečo vyhral aj Robo, jedine ja som všetko prehral, respektíve som si nechal vytlačiť výhru na 50 centov...
Nasledoval obed v Heart Attack Grill, v známej reštaurácii, kde vás privítajú čašníčky oblečené ako zdravotné sestry, vám dajú plášť pre pacientov a nech sa páči, poďte jesť burgre a pite koly, nič diétne, ani zero v ponuke nenájdete (na čo vás proaktíve upozornia). Ak si dáte víno, dovezú ho v obale na infúzku, aj na stojane! Kto nezje svoj burger, tak dostane výprask po zadku varechou. Výprask som veru dostal, lebo som sa precenil a nezjedol som trojitý burger. Mäsá boli neskutočné hrubé, raz také ako normálne, čiže nie trojitý, ale šestitý! Najviac si môžete dať ich osem hrubých plátkov mäsa a ak ich zjete, "zdravotné sestry" vás odvezú na invalidnom vozíku až k autu... Asi nie je prekvapením, že už niekoľko "maskotov" tejto reštaurácie, mužov obrovskej hmotnosti, zomrelo na infarkt. Ak by ste však vážili viac ako 150 kg, dostanete single burger zadarmo! Pred reštauráciou sa môžete odvážiť (váha ukazuje v librách).
Po výdatnom obede sme nazreli do susediacej ulice Fremont, ktorá je pôvodným centrom starého Las Vegas a kde sa raz chcem ísť pozrieť detailnejšie. Nasledovala jazda taxíkom k hotelu. Po vystúpení sme zisitli, že Tomáš nechal v taxíku tašku so všetkými našimi suvenírmi z celého dňa... Aj s mojimi trsátkami KISS, originálnymi kúskami, ktoré si nechala kapela vyrobiť na svoj jediný koncert na Slovensku z roku 2010, kde som samozrejme nechýbal. Skoro nás porazilo.
Išli sme klasickým taxíkom, nič v rámci nejakej aplikácie. Platili sme v hotovosti, bloček sme si nezobrali. Čo teraz? Nasadli sme do auta a išli sme neďaleko reštaurácie, kde sme nastúpili, či tam náhodou nebude opäť náš taxikár. Nebol. Išiel som do susedného hotela, ktorého kamera z garáže zaberala stanovište taxíkov. Dostal som sa k bezpečnostnej službe, ktorá zistila, že tá kamera im nepatrí... Rozprával som sa s iným taxikárom, vyvolával infolinky, až som si spomenul na názov taxislužby. V telefóne však odo mňa chceli číslo taxíka, ako som si ho mal pamätať? Krátko na to Robo povedal nejakých 5 čísel, tak som to povedal do telefónu a ono to tak naozaj bolo! Robo niekde z hlavy vylovil čísla, ktoré si v taxíku všimol a zachránil nám suveníry. To bol doslova zázrak, ale aj ochota taxikára, ktorý nám hneď všetko neskôr pri hoteli vrátil.
Večer sme strávili v The Sphere, novinke z posledných rokov. Ide o veľkú guľu, ktorá má zvonka led svietidla a tie zobrazujú čokoľvek zaujímavé. Vnútri je guľté plátno, na ktorom sa premietajú upravené filmy, prípadne koncertujú kapely. Je to jeden z top vynálezov posledných rokov a aj napriek drahším lístkom stojí za to ho navštíviť. My sme si prišli pozrieť starší film Čarodejník z krajiny Oz. V podstatne sme nemali na výber, keďže tam hrali niekoľko mesiacov len tento film, o čo bol neustále obrovský záujem práve pre vlastnosti The Sphere. Odporúčam vám si pozrieť viacero záberov z miesta v aktualizovanej fotogalérii. Bol to ďalší zážitok na celý život a aj samotný film vám odporúčam si niekedy len tak pozrieť.
DEŇ 12 - 13/01 - CESTA DO LAS VEGAS
Okolo polnoci sa nám podarilo vyraziť z Denveru smerom do Las Vegas. Čakalo na nás 1200 kilometrov a jazda cez susedný Utah, ktorá by bez prestávky zabrala 11 hodín. Vydržali sme napokon vyše šesť. Rútili sme sa najprv coloradskými horami smerom na západ a mesto Grand Junction. Cesty boli po tme zradné, klesanie strmé, opäť nič pre začiatočníka, keďže aj najmenšia chyba sa mohla skončiť šmykom. Toto nočné rútenie neznámymi krajmi mi navždy bude pripomínať roadtripy s Eurolanche. Nikde nikto, iba naše auto a cieľ v nedohľadne.
Aj keď sme boli na šoférovanie dvaja, únava nás dobehla za polovicou cesty v lokalite pri utahskom mestečku Emery. To, kde sme sa v strede noci ocitli, som zistil až oveľa neskôr. Vtedy sme boli radi, že sme našli odpočívadlo v nekonečnej tme a na chvíľu sme si všetci pospali. Keď sme vstali, prvé slnečné lúče začali odhaĺovať prostredie, kde sme sa to vôbec ocitli. Bola to jedna krása! Utahské prérie a skaly, červeno-oranžové sfarbenie, scenérie ako z inej planéty. Bolo to až sureálne, na akom mieste sme sa zobudili. Išlo o významnú lokalitu nálezísk fosílií dinosaurov.
Jazda musela pokračovať ďalej. Dali sme si v Utahu ešte jednu zastávku vo Walmarte a potom už išli priamo do Las Vegas. Ten vzdialený, prvý pohľad, keď sa v púšti odhalí jeho centrum prerastené mrakodrapmi, je vždy na nezaplatenie. Konečne!
K hotelu sme napokon prišli pred 13:00, čo s ohľadom na čas odchodu z Denveru vôbec nebolo zlé. Ubytovali sme sa v Excalibri, síce staršom, ale pre mňa preverenom hoteli. Po ubytovaní sme vyrazili do ulíc The Strip, teda úplného centra "Mesta hriechu". Prvá zastávka = jazda na horskej dráhe v susednom New York, New York, ktorá stála za to. Nekonečné pešie presuny, prvé hry na automatoch, Eiffelovka, Bellagio... Tí z nás, ktorí tam boli po prvýkrát, boli určite z tohto bláznivého prostredia hotoví rovnako ako kedysi aj ja. Iný svet!
S vďakou sme prijali pozvanie na večeru v blízkej reštaurácii od dlhoročnej podporovateľky Eurolanche Jenn a jej rodiny, ktorí nám následne ukázali čokoládovňu v Bellagiu, ale aj priestor, kde sú rôzne exhibície, kde v tom čase bolo všetko zariadené v čínskom štýle ako oslava príchodu čínskeho nového roka.
Poldeň ušiel ako nič. Po zotmení a v osvetlení neónov sme sa vybrali späť na hotel, kde niektorí z nás ocenili trojdolárové margarity, ale aj automaty, o ktorých ešte len bude reč.
DEŇ 11 - 12/01 - REÁLNA BAŇA A ODCHOD DO LAS VEGAS
Posledný deň prvého legu tripu sme išli neďaleko Denveru na prehliadku kedysi funkčnej bane - Hidee Gold Mine. Pre verejnosť je otvorená už roky, ale nejako mi unikala pozornosti, až detailnejšie štúdium kníh ma k nej priviedlo.
Po príchode sme dostali na hlavy prilby, ktoré sa ukázali ako užitočné, keďže som si párkrát aj udrel hlavu o nízky strop niekoľko sto metrov dlhého úseku... Sprievodca bol nadšenec histórie baníctva, čo bolo badať od jeho nadšeného prejavu, ktorý nám predstavil históriu baníctva a tohto konkrétneho miesta. Bonusom bola možnosť kladivom a kolíkom "vyťažiť" si vlastný kúsok zlata, čo je exkluzivita, ktorú v podobných turisticky dostupných baniach v Colorade nenájdete. Stálo to za to!
Následne sme začali riešiť problém s autom. Po prílete skupiny sme moju Toyotu Camry vystriedali za veľký Ford Expedition. Odrazu však nejako blbla prevodovka... Tak sme išli do požičovne k letisku, kde sa nám ospravedlnili, dali zľavu a bezplatne poskytli nové auto. Ale nielen tak hociaké. Išlo o auto, ktoré muselo byť odložené na podobné prípady, prípadne pre VIP klientov. GMC Yukon. Neskutočné vozidlo. Ešte väčšie, pohodlnejšie a s milión funkciami - so všetkým, čo sa dá do auta dať. To bolo nadšenie, keďže sme sa chystali na roadtrip do Las Vegas. Najlepšie auto, aké som kedy mal!
Večer Avs prehrali 3:4 po predĺžení s Torontom a po dvoch výhrach bolo jasné, že neuvidíme 100 % úspešnosť, v akú sme dúfali. Počas zápasu sme sa stretli s našimi starými i novými priateľmi, čo nám dodalo energiu na celonočný presun do Las Vegas.
DEŇ 10 - 11/01 - HISTÓRIA, SAMÁ HISTÓRIA
Tento deň bol venovaný spoznávaniu jedného z najvýznamnejších pilierov histórie Colorada - sveta baníctva. Bane a s nimi súvisiace ťažby zlata, striebra a ďalších surovín sú to, čo preslávilo Colorado v 19. storočí. Pre niektorých sa bane stali prostriedkom na zisk bohatstva, ktoré zabezpečili ich rodiny na generácie dopredu. Pre mnohých boli sklamaním a náročnou drinou. Po celom štáte sú tisíce malých šácht, baničiek, ktoré dnes predstavujú riziko pre nevšímavých turistov. Ako uvidíme neskôr, pravdepodobne v jednej z nich bolo ukryté telo zavraždeného československého profesora...
Toto bol špeciálny deň, ktorý si vyžadoval špeciálny prístup. Z hotela sme sa ráno presunuli do Colorada Springs, odkiaľ sme si to namierili na horskú cestu. Do nášho cieľa by sa dalo ľahko dostať úplne inak, ale zámerne sme išli práve takto. Vybrali sme sa na cestu Gold Camp Rd, ktorá ide hustým lesom. Žiadny asfalt. Kamene, ale hlavne sneh. Ak by sme nemali pohon všetkých štyroch kolies, nepohli by sme sa ďalej.
Na začiatok cesty sme videli odvážlivcov, niektorí išli na horských bicykloch, no potom sme zostali sami. Len my a hustý les naokolo, všade sneh, neskutočné výhľady. Toto som ešte nikdy v Colorade predtým nezažil. Až neskôr nás dobehlo iné auto, s ktorým sme sa držali v závese, keby sa náhodou niečo stalo. Po ceste sme sa zastavili pri vodopádoch Heleny Huntovej, pomenované po americkej aktivistke a poetke.
Po takmer dvoch hodinách jazdy, ktorú rozhodne neodporúčam neskúsesným šoférom, sme zastavili v prvej zastávke - v dedinke Goldfield. Kedysi slávne banícke mesto, dnes miesto, kde žije do 160 ľudí, kde je množstvo rozpadnutých domov. Miesto, ktorému dominuje veľká šachta, ktorú sme navštívili.
Bol to pohľad do iného sveta. Sršala z neho história a úpadok zároveň. Niektoré scenérie akoby boli vytrhnuté z amerického filmu.
Hneď vedľa je mesto Victor s viac ako 360 obyvateľmi. To sa už na mestečko výzorom podobá. Viacero tehlových budov, krásna architektúra. Toto je Divoký západ, kedysi významné miesto, dnes ponúkajúce veľa akcií a aktivít hlavne v lete. Teraz v zime bolo všetko zatvorené. Ticho, sem-tam sa niekto objavil, ako napríklad srnky žijúce priamo za jedným z domčekov. Otvorená bola miestna krčma-reštaurácia. Pochutili sme si na americkej strave.
O pár minút ďalej je Cripple Creek. Najznámejšie miesto z tejto trojice. Žije v ňom viac ako tisícka obyvateľov. U nás by to bola taká malá dedinka, v Colorade mestečko s väčšími domami, rušnou hlavnou ulicou, múzeami a množstvom zaujímavých festivalov. Každý rok hostí festival na počesť oslov, somárov, ktoré sa stali symbolom pomoci pre baníkov.
Goldfield-Victor-Cripple Creek. Trojica krásnych lokalít. Hlboká história dýchala na nás na každom kroku. Svet baníctva a westernu. Aj toto je súčasť štátu Colorado. Veľkým bonusom bola samotná cesta smerom tam, ale aj späť - už sme sa nevracali cez les, ale normálne, ale aj tak sme natrafili na nenápadné dedinky, ktoré hlboko v horách ukrývali miliónové chatky. Na každom rohu bol iný svet.
Z tohto celodenného tripu vzniklo viacero krásnych záberov, ktoré nájdete v aktualizovanej fotogalérii... Večer sme strávili hraním bowlingu.
DEŇ 9 - 10/01 - PO STOPÁCH DINOSAUROV A BIZÓNOV
Po masívnom snežení z predošlého dňa nebolo po búrke ani stopy. Sneh sa začal topiť, ale hlavne teploty začali stúpať smerom nahor. Zas to bolo staré-dobré Colorado plné Slnka bez obláčika.
Doobeda sme sa išli do neďalekej oblasti mestečka Morrison, konkrétne do Múzea dinosaurov. Je to malá budova, žiadna veľká epozícia, avšak aj tam sme našli jednu veľkú raritu - stehennú kosť dinosaura Camarasaurus, ktorý žil pred viac ako 150 miliónmi rokmi. Kosti sme sa mohli dotknúť dvoma prstami.
Z múzea, ktoré je zároveň výskumným strediskom, sme išli peši po prehliadkovej trase - doslova po stopách dinosaurov. Videli sme ich v skalách, večné odlačky staré desiatky miliónov rokov. Ťažko si takú vizualizovanú históriu človek dokáže uvedomiť... Škoda, že som na Netflixe našiel dokument o dinosauroch až neskôr.
Trvalo nám zhruba polhodinu prejsť túto trastu, ktorej časť bolo do kopca. Odmenou nám boli výhľady na okolitú prírodu, neskôr priamo na areál amfiteátra Red Rocks. Privítal som možnosť takejto formy spoznávania okolia a nie tradičného náhlenia. Počasie naozaj vyšlo na jednotku.
Keďže už sme boli pri amfiteátri, išli aj tam, tak ako každú Tour. Pozreli sme si ďalšie výhľady tohto unikátneho miesta, kde koncertujú kapely počas jari a leta. V zime ho navštevujú turisti a športovci, pre ktorých sú schody znamenitou výzvou na nové výkony. Navštívili sme aj priľahlé, vynovené múzeum, kde najnovšie otvorili reštauráciu.
O pár minút jazdy ďalej sme prišli na miesto, okolo ktorého som celé tie roky jazdil X-krát, ale vždy sa mi ho podarilo nejako odignorovať. Išlo konkrétne o Buffalo Herd Overlook, teda miesto s bizónmi. Nie o žiadnu rezerváciu, ale oplotený pozemok, ku ktorému môžete prísť a pozrieť sa na ne len tak.
Bol to veru ďalší parádny zážitok, ktorý okrem týchto pôsobivých zvierat - ktorých v USA kedysi žili desiatky miliónov, ale človek ich takmer vyhubil - priniesol aj krásne výhľady na okolie, ktoré sú pre domácich jazdiacich práve po tejto diaľnici stereotypom. Výhľady poskytla aj hora Lookout, na ktorej jepochovaná legenda Divokého západu, Buffalo Bill. Návštevu múzea venovaného jeho pamiatke sme nestihli (bol som tam už dvakrát, haha).
Nemali sme dosť času nazvyš, keďže druhý zápas hrali Avalanche proti Blue Jackets už o 14:00 miestneho času. Stihli sme si porobiť fotky pred Ball Arenou, počas prestávok stretnúť priateľov Eurolanche, nových i dlhoročných, poďakovať sa im za ich podporu, ale aj výdrž v dnešných krušných časoch... Vždy som si vážil ich podporu a záujem o projekt. Dnes nás však nespája už len hokej, ale aj boj za spoločné hodnoty. Som rád, že sú takí, akí sú!
Avs napokon vyhrali 4:0 v 100. zápase v histórii projektu Eurolanche on Tour. Viac o tomto míľniku si môžete prečítať v tomto článku a súvisiacich článkoch na webe Eurolanche. Druhá výhra v rade nám spravila radosť. Po nej sme prijali pozvanie na večeru u Nancy a Jeffa, dvoch úžasných ľudí. Ďakujeme!
DEŇ 8 - 09/01 - NÁKUPY, DENVER A ĎALŠÍ HOKEJ
So zostávajúcou súčasťou výpravy prišlo do Colorada zimné počasie. Do prvého dňa hlavnej časti výletu sme sa zobudili do zasneženého rána. V noci skutočne husto snežilo, ale čomu sme sa mali v januári čudovať... Krátke rukávy spred predošlých dní sa pre mňa skončili.
Prvú časť dňa sme strávili tradičnými nakupovaním hokejových suvenírov a oblečenia. Navštívili sme tri klasické zastávky, vrátane tímoveho Altitude Authentics v Ball Arene, kde som tentoraz nakupoval aj pre tých členov Eurolanche, ktorí prejavili záujem. Bolo to síce chaotické, ale nakoniec sa mi podarilo nájsť takmer všetko. Pre seba som ulovil už len zopár kúskov, veď už mám za tie roky možné aj nemožné.
Som rád, že sa po celý ten čas drží obchod pre zberateľov všetkých hlavných športov, Bill's Sports Collectibles, ale aj že sa dá stále dobre najesť v Brooklyn's hneď vedľa haly. U Billa sa aj po takmer 10 rokoch nachádza kniha o Eurolanche, ktorú som schoval do ponuky ročeniek Avalanche. Cenovku na ňu dodnes nedal nik.
Po nákupoch sme sa poprechádzali centrum Denveru, najmä po 16. ulici. Začali sme pri vlakovej stanici Union Station, pokračovali k autobusovej podzemnej stanici, kde sme v rámci Tour prišli vôbec po prvýkrát a rovnako premiérovo sme si pozreli Millennium Bridge. Most ako most... Čakali sme most, avšak išlo len o krátky, umelecko spracovaný nadchod. Od neho sme išli viac do hĺbky centra, kde sme nakupovali ďalšie suveníry.
Z centra sme išli do Walmartu na nákup potravín a pitia. Zaujali nás tie výrobky, ktoré v Európe bežne nie sú dostupné, napríklad slepačí vývar v papierovej krabici na štýl mlieka.
Nasledoval presun asi hodinu severne od Denveru, do mesta Loveland. Tesne pred ním sme sa zastavili na pumpe Buc-ee's, čo je najväčšia pumpa asi aj na svete - nielen počtom stojanov, ale aj sortimentom. Jej celý priestor pripomína skôr veľký hypermarket. Nekonečné množstvo suvenírov, oblečenia, ale hlavne rôznych druhov jedál. Jej návšteva je vždy kultúrnym zážitkom.
Napokon došlo na Loveland. Čakal nás tam ďalší hokejový zápas, tentoraz na úrovni AHL, keď si sily zmerali Colorado Eagles a San Diego Gulls. Domáci prehrali po smolnom výkone a premárnených šanciach 4:5. V akcii sme videli Ivana Ivana, Maroša Jedličku či Taylora Makara. Sedeli sme v druhom rade v rohu, čo sa nám takmer stalo osudným. Elišku trafil odrazený puk do prsta, ktorý jej napuchol a bolel ju ďalšie dni. Puk zachytil po odraze od nej Tomáš, ktorý jej ho ako správny džentleman daroval.
DEŇ 7 - 08/01 - DOBYTOK V DENVERI A PRÍCHOD VÝPRAVY
Doobedie som strávil v centre Denveru. Po dlhých rokoch som sa rozhodol navštíviť vilu Margaret Brownovej, ktorú určite všetci poznáte pod jej prezývkou (ktorá sa zaužívala až po jej smrti) ako "Nepotopiteľnú Molly Brownovú". Áno, ide o slávnu pasažierku z Titanicu, cestujúcu z prvej triedy, ktorá sa nikdy na nič nehrala a v tak kritickej situácii pomáhala ostatným pasažierom. Dnes jej z jej vily múzeum mapujúce jej život.
Molly v Denveri prežila takmer 40 rokov svojho života. Presťahovala sa tam v roku 1896. Vydala sa dobre, jej manžel zbohatol na ťažbe zlata... Nepatrila medzi milionárov, ktorí by bažili po ešte väčšom bohatstve a na ostatných by kašľali. Naopak, bola jednou z najvýraznejších denverských osobností svojej doby. Doslova ju predbehla. Dnes by ju dezolátska scéna označila hanlivými výrazmi, keďže išlo o otvorenú, progresívnu liberálku. Zastávala sa práv žien a menšín. Pomáhala chudobným. Vďaka ostrému jazyku naprávala nespravodlivosti všade tam, kde štát a spoločnosť zlyhávali.
Mala nabitý, aktívny život po všetkých stránkach. Jej povaha stvárnená na filmovom plátne v slávnom filme zodpovedá skutočnosti do poslednej bodky. Vo vile je viacero miesto, aj relikvií, ktoré jej cestu známou loďou pripomínajú. Videl som tam aj dočasne vystavený exponát - malú sošku z Egypta, ktorú si kúpila v Afrike pred návratom do USA a ktorú mala počas katastrofy vo vrecku. Dočítate sa aj o tom, ako donútila ostatných bohatých pasažierov ešte na záchrannej lodi finančne prispieť chudobnejším preživším. Bol to neriadená strela a je skvelé, že si ju mesto Denver takto pripomína.
Následne som išiel priamo na 16. ulicu, do srdca Denveru, teda donedávna sa volala 16th Street Mall, kde sa konal netradičný sprievod - od vlakovej stanice Union Station si kolečko cez stred mesta robili kovboji, kone a hospodárske zvieratá. V Denveri sa totiž začínal ďalší ročník jednej z najstarších hospodárskych a ródeo šou National Western Stock Show. Prvý ročník sa uskutočnil v roku 1906.
V strede mesta sa mi naskytli nevídané scenérie so zvieratmi. Účastníci šou sa vozili na koňoch, v záprahoch, na rôznych povozoch a korbách. Bol to ďalší kultúrny zážitok, ktorý ku konci skazilo husté sneženie. Snežilo vôbec po prvýkrát počas môjho pobytu v Colorade, dovtedy svietilo Slnko a počasie pripomínalo skôr začiatok leta než stred zimy. Odporúčam vám pozrieť si pochod v aktualizovanej fotogalérii.
Poobede som čakal zvyšnú časť výpravy Eurolanche on Tour XVI na letisku. Bezpečne z Viedne cez Londýn prileteli Tomáš, Robert a Eliška. Tomáš sa do Colorada vrátil po tretíkrát, naposledy tu bol pred 10 rokmi, Robert si zopakoval výlet po druhýkrát, keď premiérovo išiel rovno na play-off 2024 a pre Elišku to bol nový zážitok.
Po troch hosťovských zápasoch a ich bilancii 1-2, ktoré som sledoval v televízii, som sa konečne dokčkal prvého domáceho. Najprv sme sa spoločne ubytovali na hoteli a vyrazili na zápas č. 1. Avalanche porazili Senators 8:2. Lepší štart do prvej spoločnej časti Tour sme si nemohli želať!
DEŇ 6 - 07/01 - DEŇ, NA KTORÝ NIKDY NEZABUDNEM
Tento deň sa zapíše navždy do môjho života ako jeden z najpamätnejších. Na tento deň fakt nikdy nezabudnem. Stal sa pre mňa nielen zosobnením pojmu "solo trip", teda prvej časti celej Eurolanche on Tour XVI, ale priniesol neskutočne veľa zážitkov od rána do večera. Keď som si naň pripravoval program, povedal som si, že doň vopchám čo najviac aktivít a miest, ktoré som v rámci Colorada nenavštívil, prípadne pridám aj nejaké bizarnosti, o ktorých je jedna celá kniha "Weird Colorado". Dobrodružstvo sa pre mňa mohlo začať a to veľmi skoro ráno.
Mojou prvou zastávkou bolo mesto Broomfield hneď pri Denveri. Zastavil som pri miestnom múzeu, ktorým bol malý domček a priľahlý domček, v ktorom kedysi vyrábali med. Ani jeden z nich nebol mojim cieľom, aj tak boli zatvorené. Za múzeom odpočíva pes Shep. Prišiel som na jeho hrob. Shep žil v rokoch 1950-1964. Túlavého psa sa pred desaťročiami ujali zamestnanci, ktorí vyberali neďaleko mýto na diaľnici. Shep im odvtedy robil každý deň spoločnosť a zdravil šoférov. Len pred pár rokmi premiestnili jeho hrob kvôli výstavbe na súčasné miesto.
Pokračoval som na ďalší cintorín v rámci rozľahlej denverskej oblasti, tentoraz do mesta Lafayette, ktoré ma privítalo svojskou, útulnou a historickou atmosférou. Jeho návšteva niekedy v budúcnosti pripadá určite do úvahy. V tento deň som mal čas len na jeho cintorín, kde som si pozrel hrob miestnej urban legendy, vraj upíra. V skutočnosti je v ňom pochovaný Teodor Glava z Rumunska, presnejšie z Transylvánie a odtiaľ teda pochádza legenda, že bol upírom. Zomrel v roku 1918 na španielsku chrípku, v Colorade nemal žiadnych príbuzných, o náhrobný kameň sa delí s iným Rumunom. Na náhrobku, na ktorom je napísané aj "Rakúsko-Uhorsko", ľudia nosia všelijaké predmety...
Cintorín do tretice. Hodinu od Denveru je mestečko Plateville, kde je pochovaná "Rattlesnake Kate", pravým menom Katherine McHale Slaughterback (1893-1969). Kate sa stála známa tým, že keď išla v roku 1925 na koni so svojim 3-ročným synom, dostali sa do obkľúčenia 140 migrujúcich štrkáčov. Kate vystrieľala všetky štyri náboje z pištole a zvyšok štrkáčov ubila tabuľou s nápisom "zákaz lovu". Z hadích koží si vyrobila šaty, topánky a ďalšie doplnky. Jej kostým je súčasťou expozície v inom meste. Neskôr aj hady chovala. Na tomto cintoríne bolo niekoľko špecifických náhrobných kameňov, ktoré nájdete vo fotogalérii.
O ďalšiu hodinu severovýchodným smerom som dorazil do mesta Fort Morgan. Smrad zo spracovania cukrovej repy bol cítiť všade. Okrem husí v miestnom parku ma zaujal miestny most "Rainbow Bridge", ktorého oblúky pripomínajú dúhu. So svojimi 183 metrami bol v čase svojho postavenia pred vyše 100 rokmi najdlhším mostom svojho druhu na svete. Neskôr prežil viacero záplav, pre miestnych sa stal silným mementom a najznámejším miestom v meste.
Vedľa Fort Morganu je ešte menšie mestečko, Brush, ktoré bolo v 20. storočí známe tým, že cezeň prechádzali rančeri s tisícami kusov dobytka z Texasu až do Montany. Toto je nesmierne zaujímavá časť histórie USA, ale tu nie je pre ňu priestor. Miestne malé múzeum bolo zatvorené. Aj keď som zavolal na číslo, ktoré bolo napísané na dverách, prehliadka sa nepodarila, ale sprievodca sa mi bude rád venovať nabudúce. Kto vie, či tam ešte niekedy zavítam...
Po tejto prvej polovici dňa čakal na mňa šialený, ale za to neuveriteľný program. Vybral som sa severne na miesta, kde takmer nič nie je. Toto sú tzv. východné pláne. Nekonečné roviny, ktoré predsa len občas dopĺňajú skaly a malé rokliny, akoby odkaz na tú najznámejšiu časť štátu Colorado. Tu hory nenájdete. Akoby ste sa ocitli niekde v Indiane alebo Nebraske. Samá rovina.
Za takýchto podmienok som išiel ďalšiu hodinu, aby som sa dostal k Pawnee Buttes, čo sú dva viac ako 75 metrové pieskovcové útvary. Ako jediné odolali vode a vetru. Sú súčasťou Pawnee National Grassland. Záverečná etapa k nim bola mimoriadne komplikovaná, išlo sa po štrkovej ceste. Nikde nikoho, len ja. Hovoril som si, že keď sa mi tu niečo stane, nikto ma nikdy nenájde...
K Pawnee Buttes sa nedá dostať priamo autom, odfotil som ich z najbližšej možnej pozície, ako sa dalo dostať a vybral sa ďalej. Už nie severne, ale skôr juhozápadne. Ešte som si spomenul, ako ma neďaleko zaujala škola. Opäť, akoby v púšti. Život tu musí byť ozaj svojský.
Ak som sa doteraz cítil bláznivo, tak skutočná šou sa začala až teraz. Nešiel som vôbec po asfaltovej ceste, ale po samých štrkových cestách, ktorých je v týchto planinách neúrekom. Križujú rozsiahle polia a farmy, skracujú cestovanie, ale aj tak, je to neskutočne únavné ísť stále rovno, rovno, rovno. Cítil som sa ako na inej planéte. Sem-tam som videl viac i menej luxusné farmy, ale ináč nič. Opäť som uvažoval, či sa dostanem z tejto situácie bez následkov. Trochu viac som dupol na plyn a modlil sa, aby to auto vydržalo. Ak by som mal ísť pomalšie, bol by som tam ešte dodnes.
Po ceste štrkovými cestami som videl niekoľko historických, polorozpadnutých domčekov. Vznikli krásne zábery. Odporúčam vám pozrieť aktualizovanú fotogalériu.
Keď som sa konečne dostal na asfaltku, bol som celý bez seba. Auto to zvládlo, trebalo len trochu napraviť jeden plastový diel. Rýchlo som sa zastavil v meste duchov Dearfield. To bolo založené v roku 1910 aktivistom (Oliver Toussaint Jackson) ako slobodné miesto pre Afroameričanov. Aj sa mu darilo vyše 700 obyvateľmi, ale krízy z ďalších desaťročí z neho spravili opustené mesto, aj keď pár domov, kde bývajú dnes ľudia, som videl. Jeho hlavnou dominantou je zrúcanina dreveného domu jeho zakladateľa. Pri nej som si s úsmevom porovnával, čo znamená história pre Američanov a čo pre nás, Európanov. Isteže, naša je bohatšia, vyvinutejšia, veď moja neskoršia cesta do Florencie ma uchvátila práve talianskou históriou... Američania to vedia, moji známi sa smejú a sami hovoria, že pre nich je niečo historické aj keď to má sto rokov. Preto môže byť pre Európana "podivné", z čoho všetkého Američania, aj tu v Colorade, robia pamätihodnosti. Nuž, taká je história. Je pestrá, je zaujímavá, nemôže byť všade rovnaká. Mám ju rád na oboch stranách Atlantiku.
Z mesta duchov som prišiel do mesta Severance, ktoré sa nazýva hlavným mestom Rocky Mountain Oysters. V miestnej preslávenej reštaurácii "Bruce's" som si ich rýchlo dal, aby som stihol posledný bod programu. Zabudnite na ustrice! Rocky Mountain Oysters sú vyprážané býčie semenníky! No veru, premýšľal som, či si ich mám dať, hlavne keď ide o moje znamenie v horoskope. Ale keď už som tam bol... Chutili gumovo, nič slávne. Au.
Posledná zastávka tohto nekonečného dňa bola v meste Fort Collins. Ide už o veľké mesto, nie ako tie, ktoré som navštívil doteraz. Nebol som v ňom prvýkrát, ale premiérovo som absolvoval prehliadku miestneho pivovaru New Belgium. V porovnaní s megalomanským a celosvetovo známym Coors ide o jeho menšieho (samostatného) brata. Jeho majiteľ sa inšpiroval európskym pivom a ponúka viacero zaujímavých druhov. Prehliadka bola komorná, boli sme len traja návštevníci, o to však zaujímavejšia. Opäť to bol jeden z momentov, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Som rád, že som na čas určenú prehliadku po tom všetkom stihol.
A predsa to nebol koniec. V rámci Fort Collins som sa presunul ku knižnici, pred ktorou je socha.... psa! Socha patrí pamiatke Annie the Raildog. Annie sa ocitla na stanici vo Fort Collins v roku 1934, kde žila až do svojej smrti o 14 rokov neskôr. Všetci sa o ňu starali. Bola miláčikom mesta. Veľmi radi ju mali vojaci, ktorí sa vracali domov z druhej svetovej vojny.
A to už bolo naozaj všetko. Nasledoval zhruba hodinový presun do Denveru. Celkovo som najazdil 600 kilometrov a presunmi strávil vyše 7 hodín. Bol to nádherný deň!
DEŇ 5 - 06/01 - COLORADO SPRINGS A VLCI V LESOCH
Ráno sme začali s Kenom na raňajkách v neďalekom Red Rocks Grill v mojom obľúbenom mestečku Morrison. Je tam len jedna hlavná ulica, ale svojou atmosférou sa vždy ho oplatí navštíviť. Reštaurácia bola super, akoby z filmu, klasická horská "koliba" s masívnym drevom a vypchatými zvieratami (to som ocenil najmenej).
Druhý deň po sebe som sa presunul do Colorada Springs, tentoraz na viacero aktivít po sebe. Najprv som zašiel do Memorial Parku, kde som neplánovane narazil na pamätník hasičom. Mojim pôvodným cieľom bol pamätník venovaný pracovným psom nasadených v rôznych konfliktoch - z pohľadu USA od druhej svetovej vojny až po neutíchajúcu vojnu proti terorizmu.
Pamätník venovaný najlepšiemu priateľovi človeka som po komplikovanom hľadaní našiel a zvečnil si ho zo všetkých uhlov. Na mieste som zistil, že je súčasťou viacerých menších pamätníkov, z ktorých každý je venovaný špecifickej súčasti americkej armády. Do toho začala hrať zo stredu areálu zvonkohra americkej hymny. Musím priznať, že som sa po prvýkrát cítil zvláštne, výlučne vo vzťahu k Trumpovej politike, ktorá zdehonestovala naozaj každú súčasť USA. V každom prípade aj tu muselo platiť, že ani Trump sa nemohol dotknúť pamiatky tých, nehovoriac o psoch, ktorí prišli o službe vlasti o život.
Čas utekal rýchlo, preto som na ďalšiu zastávku mal ani nie polhodinu. Colorado Springs Pioneers Museum som vyslovene preletel, ešteže vstup bol bezplatný. Toto mestské múzeum ponúklo pohľad do histórie Colorado Springs, avšak si určite vyžadovalo najmenej 90 minút až dve hodiny, čo som veru nemal.
Hlavným programom dňa bol totiž na presný čas dohodnutý vstup do záchrannej stanice pre vlky. Konkrétne do Colorado Wolf and Wildlife Center. Areál je schovaný medzi lesmi, čo je samo o sebe okúzľujúce. Vo veľkých ohradených plochách je niekoľko desiatok vlkov, rôznych druhov, ale aj líšky a ďalšie zvieratá. Priplatil som si zopár dolárov navyše, aby som sa mohol zúčastniť prehliadky, počas ktorej sprievodca bude vlky kŕmiť - prehadzovať im surové mäso z vedra cez plot pred očami návštevníkov.
Ešte pred začiatkom prehliadky som si stihol prečítať text z pamätníku o dvoch "zakladajúcich" vlkoch areálu, ktoré sa doslova milovali, o čom vypovedá aj ich fotografia. Taktiež som sa dozvedel o hrôzach, ktoré vlčia populácia na území USA prežívala. Z početnej populácie sa vplyvom zbesilého strieľania stal ohrozený druh. Vďaka takýmto záchranným staniciam existuje ešte aká-taká nádej na ich prežitie. Som rád, že štát Colorado má jeden z najprísnejších zákonov na ich ochranu, avšak niektoré štáty idú doslova proti prírode...
Prehliadka bola úžasným zážitkom, odporúčam ju každému milovníkovi zvierat, ktorý určite ocení aj tu prítomný obchod so suvenírmi, kde napríklad nechýbal talizman v podobe malej fľaštičky s vlčími chlpmi. Na konci prehliadky nabitej informáciami sme boli vyzvaní, aby sme "zavyli", na čo sa s nami rovnako, teda určite lepšie, rozlúčili vlci. Zažiť to v lese bolo neskutočné, neviem si ani len predstaviť, v akej atmosfére musia byť nočné typy prehliadok. Škoda, že už kontaktné prehliadky zrušili.
Z hôr v okolí Colorada Springs som upaloval naspäť do Denveru, znovu do českého hokejového pubu SoBo 151. Avalanche hrali svoj tretí hosťovský zápas počas môjho pobytu. Bohužiaľ, prehrali druhý duel po sebe, tentoraz s Tampou Bay 2:4. Akoby sa im ich šťastie začalo míňať... Atmosféru určite zlepšili dlhoroční priatelia Eurolanche, s ktorými som sa aj s Kenom stretli na mieste.
DEŇ 4 - 05/01 - GALÉRIA, BOTANICKÁ ZÁHRADA, MOTÝLE A KAPUSTNICA
Na raňajky som zavítal do komerčne známeho reťazca IHOP, no tá umelina ma vôbec neoslovila... Doobedie som strávil v American Museum of Western Art - The Anschutz Collection. Budova tejto galérie sa nachádza priamo v centre Denveru a jej história spred sto a viac rokov bola v skutku divoká ako samotný západ. Dnes v nej niečo podobné, ako vtedy, nenájdete. Na asi troch poschodiach sú obrazy mapujúce umenie amerického západu od 19. storočia po súčasnosť. Ak chce laik získať predstavu o tom, ako sa nielen v Colorade relatívne prednedávnom žilo, obrazy rôznych umeleckých smerov ponúknu jeho fantázii milióny scenárov pre rozmanitú predstavivosť.
Vnútri bolo zakázané fotografovať, čo je škoda, lebo niektoré kúsky boli nádherné. Prízemie pri recepcii lemovali desiatky historických fotografií Denveru a Colorada. Je to neskutočné, ako rýchlo sa život v USA zmenil. Tam, kde pred 120 rokmi boli neupravené cesty a dostavníky s koňmi, teraz do výšin siahajú mrakodrapy. Na fotku som aspoň zachytil neďalekú známe stavbu Brown Palace Hotel.
Nasledujúca zastávka v Denverskej botanickej záhrade bola pre mňa sklamaním. Aj keď záhrada bola neporovnateľne väčšia než maličká galéria, pôsobila na mňa nudným dojmom, k čomu prispel aj jej podľa mňa chaotické usporiadanie - strácal som sa v nej. Na jednej strane pravdivo ukázala sčasti suché prostredie typické pre coloradský východ - čo by sa dalo rešpektovať - avšak akoby zvyšná, pestrofarebná časť štátu chýbala.
Aby prírody nebolo málo, absolvoval som návštevu pavilónu motýľov. V prvých miestnostiach sa nachádzalo niekoľko druhov hmyzu, plazov a pavúkov. Dominantným bola obrovská miestnosť s motýľmi. Niektoré farebné kúsky sa na fotografiách vynímajú. Ináč išlo o štandard, aký nájdeme aj v našich končinách.
Po návrate domov ku Kenovi a jeho rodine som sa s jeho synom vybral nakupovať zvyšné potraviny potrebné pre kapustinu. Išli sme do King Soopers, čo je niečo ako náš Lidl. Márne som hľadal bielu, kvasenú kapustu v náleve... Musel som improvizovať, až som jej kyslého brata našiel v zaváraninovej fľaše. Nebola to kapusta ako u nás doma, ale veľmi príbuzná. Do ďalšieho hľadania som zapojil aj miestnych zamestnancov. Keď to už vyzeralo, že sa budeme musieť zaobísť bez suchých hríbov, jeden sáčok sa predsa len našiel - predavač ho vylovil niekde hore na regáli a podávajúc ho mi povedal, že ani nevedel, že také niečo predávajú.
Kapustnicu som varil ešte v to neskoré poobedie. Verte či nie, ale oveľa lepšia bola americká než poľská klobása, aj keď vzhľadovo ma zaujala tá od našich severných susedov. Tento špecifický druh kapusty mal zásadný vplyv na celkovú chuť polievky. Nepodarilo sa mi ju spraviť rovnakú ako doma, ale nebola vôbec najhoršia. Okrem rozdielu v kyslosti mi dosť chýbali naše staré dobré klobásy z Terna, Kraju, Lidlu, Tesca a spol. Každopádne som bol rád, že sa mi to podarilo a že som sa o kus tradície z domova mohol podeliť s mojimi hostiteľmi.
Po večeri nasledovala už tradičná zastávka v Ballmer Peak na pár drinkov. Potom sme si všetci pozreli famózny film Bugonia. Ak máte radi tému hoaxov a konšpiračných teórií, vrelo odporúčam.
DEŇ 3 - 04/01 - PRO RODEO, FOSÍLIE A SOBO 151
Tretí deň, teda vlastne stále len druhý celý deň v Colorade priniesol ďalší nabitý program od rána do večera. Začal som ho presunom južne do Denveru, do Colorada Springs, druhého najväčšieho mesta v štáte, ktoré je známe nielen ako celonárodným olympijským tréningovým centrom, ale aj ako jediné miesto na svete, ktorého obyvatelia odmietli organizovanie zimnej olympiády (1976).
Raňajky som si doprial v americkom štýle na klasickej pumpe, kde nájdete veľký výber jedál, omáčky zadarmo a desiatky sladených nápojov. Stereotyp musí byť!
V Colorade Springs som išiel do ProRodeo Halll of Fame, teda siene slávy venovanej profesionálnemu ródeu. Ródeo je späté s históriou Colorada, rovnako ako aj príbeh Buffalo Billa, pochovaného neďaleko Denveru. Sieň slávy ponúka na veľkom priestore krátky pohľad do histórie tohto športu, ale hlavne výpočet viac ako 100 členov siene v rôznych kategóriách s tisíckami ich artefaktov od čižiem, sediel, lasá, klobúky, magazíny a čo ja viem čo všetko ďalej.
Snažil som sa medzi týmito osobnosťami niekoho z československými koreňmi, ale neuspel som. Som rád, že som návštevu tohto miesta stihol, keďže o niekoľko dní neskôr bolo oznámené, že celá sieň slávy sa čoskoro presťahuje do Wyomingu kvôli potrebe ešte väčších priestorov. Okrem ľudských členov som ocenil aj prítomnosť exhibície venujúcej sa zvieratám, ktoré sú samozrejmou súčasťou tohto športu a musí byť o ne vždy dobre postarané.
Po obdivovaní sochy kovboja pred sieňou, ktorú som nafotil v rôznych uhloch, o čom sa môžete presvedčiť vo fotogalérii, som sadol do auta a išiel smerom do hôr. Niekde tam ďalej v údolí sa nachádza Florissant Fossil Beds National Monument, teda oblasť, ktorá je známa náleziskami fosílií - hlavne hmyzu, rastlín a veľkých sekvojí. Práve pne týchto veľkých stromov sú miestnou najväčšou atrakciou. Jeden z nich, Big Stump, teda Veľký peň, má 34 miliónov rokov. Fosílie boli zachované vďaka masívnej sopečnej erupcii, o ostatné sa ako v Pompejách postaral popol.
Prehliadka tohto zaujímavého miesta prebieha po turistických chodníčkoch a zaberie okolo hodiny času. Aj keď sa môže zdať, že nejde o atraktívne miesto pre turistov, v minulosti na jeho území prebiehal ostrý konkurenčných boj dvoch prevádzkarov ubytovania, ktorí sa neustále hádali. V ich príbehu nájdeme aj prípad vraždy. V tom čase, teda pred II. svetovou vojnou bolo bežné, že si turisti mohli na pne sekvojí sadať a odlupovať si domov cenné suveníry.
Musel som sa náhliť, lebo Avs hrali zápas proti Floride už o 15:00. S Kenom sme sa stretli v českom hokejovom pube SoBo 151, ktorého majiteľ a prevádzkar sú dlhoročnými priateľmi Eurolanche. Patria nielen do našej skupiny priateľov, ale aj reálnych podporovateľov - každý rok nám pomáhajú s lístkami na zápasy, za čo im patrí veľké poďakovanie. Nielen oni, ale aj ostatní naši americkí priatelia sú dôkazom, aké dôležité sú osobné priateľstvá v časoch, keď sa na vás vykašľu tí, pre ktorých by takéto niečo nemalo byť najmenším problémom.
Avalanche nakoniec prehrali 1:2. Skončili sa tak ich 10-zápasová séria. Bola to pre nich len tretia prehra v riadnom hracom čase v sezóne. Zranenie utrpel kapitán Landeskog, ktorý si tak podpísal osud, že ho na domácich zápasov v rámci tripu určite neuvidíme. Čo sa dá robiť. Aspoň som mal fantastické krídielka Buffalo, ktoré mi napravili náladu!
DEŇ 2 - 03/01 - STARÉ LETISKO, HISTÓRIA BEJZBALU A VEČER V CENTRE
Celý program tripu som sa tento rok snažil poňať čo najkomplexnejšie - vybrať také miesta a aktivity, ktoré sú charakteristické pre Colorado z pohľadu histórie, súčasnosti, umenia, kultúry a jeho unikátnosti. Vracať sa na rovnaké miesto toľko rokov po sebe ma už dávnejšie prinútilo študovať čoraz viac o tomto americkom štáte počas dlhých týždňov zostavovania programu. Aj vďaka pravidelne zadovážanej literatúre som aj po šestnástykrát dokázal dostať do programu také atrakcie, ktoré nikdy predtým neboli jeho súčasťou.
Výnimkou nebola ani prvá časť Tour XVI, teda moja sólová, do ktorej som zahrnul menej známe a bizarné miesta, ktoré by nemuseli zaujať každého, teda tých, ktorí majú čo ešte objavovať v Colorade, kde buď vôbec predtým nikdy neboli alebo sa sem vrátili len po druhýkrát.
Dôkazom takto nastaveného programu sa stali moje prvé dva celé dni v USA. Presvedčte sa o tom sami.
Po amerických raňajkách, ktoré pripravil veľmi zručný kuchár Ken pre mňa a jeho rodinu, sme s Kenom išli do dvoch európskych obchodov nakúpiť ingredience na kapustnicu, ktorú som sa chystal variť. V jednom z nich nás privítal poľský prevádzkar, ktorý žije v Colorade viac ako 50 rokov. Dorozumeli sme sa po slovensky. Poliak neváhal, išiel do skladu a ponúkol nás likérom a pivom, čo sme vypili priamo medzi regálmi so samými európskymi, autentickými produktmi vrátane tých zo Slovenska ako Kofola, Vinea či Vincentka...
Po nákupoch som išiel na letisko. Nie že by som niekam mal letieť, aj keď zažil som dva také tripy, že po prílete do Denveru na prvý deň sme hneď na ďalší leteli niekam inam... Tentoraz som si to namieril na letisko Stapleton, ktoré vlastne už neexistuje. Slúžilo ako hlavné coloradské letisko v rokoch 1929-1995. Dnes po ňom zostala zachovaná len jediná vec - letisková veža.
Nadšenec, ktorý sa o ňu stará ju s pomocou súkromného sponzora otvoril len pred nedávnom. Dovtedy chátrala a bola prístupná len v rámci mimoriadnych udalostí. Niekoľko spodných poschodí veže bolo zmodernizovaných, nachádzajú sa tam dva bary, ale aj ihrisko s interaktívnymi a zábavnými hrami vhodné na firemný tímbilding.
Najväčšia atrakcia je na najvyššom podlaží, kde sa dá dostať len po schodoch. Je to priestor, z ktorého denverskí dispečeri koordinovali leteckú premávku. Nechýbajú autentické prístroje, pomôcky, živé vysielanie zo súčasného letiska, rôzne zaujímavosti a 360 stupňové výhlady na Denver a okolie z takých uhlov, ktoré som predtým ešte nevidel.
Celé schodisko lemujú historické fotografie a zaujímavosti z histórie letiska. Medzi ne patrí aj tragická udalosť, a to katastrofa letu 629 z 1. novembra 1955. Čo sa stalo? John Gilbert Graham dal do batožiny svojej matky výbušné zariadenie (oficiálne prekvapenie, ktoré si mala neskôr rozbaliť). Na letisku jej zaplatil životnú poistku pre prípad leteckej nehody (vtedy bežný úkon v rámci letísk). Po 11 minút od vzletu nálož vybuchla, lietadlo spadlo neďaleko Denveru, zomrelo všetkých 44 ľudí. Graham bol krátko na to zadržaný a neskôr popravený na základe rozsudku smrti. Pred vežou sa nachádza nedávno odhalený pamätník obetiam jedného z prvých podobných leteckých nešťastí, ktoré stáli za sprísnením bezpečnostných kontrol na letiskách.
Potom som sa presunul do centra Denveru, k bejzbalovému štadiónu Coors Field, kde je bejzbalové múzeum National Ballpark Museum. Prevádzkuje ho starší pán, Bruce, nadšenec bejzbalu, ktorý neziskovke venoval svoju celoživotnú zbierku. Nie som síce fanúšikom tohto športu, ale zo zaujímavosti som si toto miesto pozrel. Bejzbal je športom príbehov a osobitnej kultúry, ktorá je stále pre mnohých fanúšikov fascinujúca.
S Kenom sme večer vyrazili do ulíc. Najprv sme si pozreli zápas Avalanche - Hurricanes (5:3) v LGBTI+ friendly športovom bare Tight End (v Colorade a nielen tam v rámci USA je to úplne bežné a nikto nikoho nehodnotí, šport nie je len pre hulvátov), po čom nasledovala večera a niekoľko drinkov. Peši sme sa prešli k neďalekému denverskému Capitolu, poriadne sa nasmiali a taxíkom dorazili domov.
DEŇ 1 - 02/01 - PRÍLET DO USA
Rozhodol som sa, že tento môj posledný výlet v roli organizátora si spravím výnimočným. Preto sa pre mňa začal takmer o týždeň skôr než pre zvyšných účastníkov. Rovno na druhý deň nového roka som sa krátko pred piatou hodinou ráno ocitol na letisku vo Viedni. Rad bol už tak dlhý, že raňajky v letiskovom salóniku nepripadali do úvahy. Než som absolvoval všetky potrebné procedúry, prišiel som k odletovej bráne, ktorá sa krátko na to otvorila.
Po prvýkrát som si zvolil Turkish Airlines, ktoré začali prevádzkovať let na trase Istanbul-Denver len minulý rok. Bol som zvedavý na kvalitu ich služieb a chcel som zažiť aj najdlhší priamy let do Denveru na svete.
Z Viedne sme odleteli pred siedmou ráno. Let bol bezproblémový a trval necelé dve hodiny. Po prílete ma privítalo obrovské a moderné istanbulské letisko, ako aj jedna hodina posunutého času navyše (žiadne víza som nepotreboval). Mal som čas vyše troch hodín, ale všetko to ubehlo veľmi rýchlo. Využil som možnosť čakať na ležadlových kreslách. Letisko pôsobilo vzdušne, žiadny nátresk a chaos sa nekonal. Zaujímavé bolo, že keď sme s jednou pasažierkou upozornili personál na niekoho zabudnutý ruksak, čo je všeobecne považované za bezpečnostnú hrozbu, nikto sa do vyriešenia situácie nehrnul.
Na odletovej bráne boli tri druhy kontrol, čo som v takej intenzite v rámci odletu z Európy do USA ešte nezažil. Všetko prebehlo v poriadku, celkovo pri takom počte pasažierov išlo o zdĺhavý proces.
Let do Denveru trval takmer 12 hodín, dlhšie som asi nikdy predtým neletel. Novinkou pre mňa bol bezplatný hygienický balíček v taštičke Lacoste s papučami a menu, z ktorého sme si mohli vyberať rôzne jedlá a voňavka pre pasažierov na toalete. A to som letel v normálnej, ekonomickej triede.
Nedalo sa mi moc spať, len trochu. Na obrazovke pred sebou som prešiel všetky levely v hre Angry Birds, prípadne som pozeral správy naživo na CNN (vtedy bola top správou dňa tragický požiar vo švajčiarskom bare) alebo vopred stiahnutý zápas Avalanche zo Silvestra. Turkish Airlines ponúkali bezplatné internetové pripojenie na textové správy. Zo dvakrát som si priplatil niekoľko dát navyše, aby som mohol normálne použiť web a sociálne siete. Bol to celkovo pohodový let v modernom lietadle, určite by som neváhal si ho na tejto trase zopakovať.
Po prvýkrát od úplne prvého zájazdu s Eurolanche (vtedy sme výrazne meškali) som v Denveri pristál po tme, pred 18:00 miestneho času. Po absolvovaní bezpečnostných kontrol, imigračného pohovoru a rýchlou, bezplatnou dopravou autobusom som prišiel do autopožičovne pri letisku. Vďaka dobrej predpríprave som dostal auto - bielu Toyotu Camry - do jednej minúty. To bol v skutku môj výletový rekord.
Presunul som sa ku Kenovi a jeho rodine, ktorí mi dovolili u nich stráviť moju individuálnu časť z výletu. Večer sme strávili v bare Ballmer Peak Distillery, obľúbenom Kenovom mieste, kde si vyrábajú nielen vlastnú whiskey. Bol to extrémne dlhý deň, ktorý však stál za to a bol som skutočne rád, že sa to všetko podarilo zrealizovať. Čakali ma tri týždne najintenzívnejšej Eurolanche na Tour s denným programom naplánovaným do hodiny presne.
David Puchovsky, Slovakia, eurolanche@eurolanche.com
05/05/2026 - 08:00
